FKT nie je len pre elitných bežcov
Na začiatku som vnímal svet FKT (fastest known time alebo najrýchleší známy čas) ako niečo určené len pre elitných bežcov. V časopisoch a médiách sa písalo o šialených časoch na šialených trasách od šialených bežcov a tak celý tento svet bol pre mňa vzdialený rovnako ako boj o umiestnenie v prvej trojke. Až po rokoch som si začal uvedomovať, že to je úplne inak. Každý sa môže stať držiteľom FKT. Stačí sa len porozhliadnuť po okolí.
Čo k FKT potrebujeme
K uznaniu vlastného FKT potrebujeme splniť 3 predpoklady:
- trasa je výzvou
- trasa je buď registrovaná, alebo ju zkúsime zaregistrovať
- pokus o FKT sme vierohodne zdokumentovali
Výber trasy
K tomu, aby FKT bolo považované za FKT nestačí len vybrať okruh okolo dediny kde nikto nebehá a zabehnúť ho. Samozrejme, aj to bude FKT no z pohľadu ultra behanie nebude mať takmer žiadnu hodnotu.
Trasa na ktorú sa chceme vydať by mala byť dostatočne známa a teda rozpoznateľná ako výzva. Keďže sa bavíme o ultrabehaní, mala by spadať do kategórie ultra vzdialeností. Či je napríklad 50 km dostatočne veľa závisý od obtiažnosti trasy.
Výber trasy by sme mali robiť precízne s ohľadom na naše schopnosti a tiež schopnosti iných. Ak totiž zabehnem z Devína do Devína okolo celej Bratislavy, je viac ako pravdepodobné, že desiatky iných bežcov v hlavnom meste (a mimo neho) to na tak nenáročnej trase zabehne omnoho rýchlejšie aj bez prípravy. Nevýhodou trasy totiž nie je len jej nenáročnosť ale aj jednoduchá dostupnosť. Ak ozaj chceme, aby náš rekord vydržal nejaký ten čas, musíme plánovať a zvažovať všetky uhly dopadu.
Začať bežať nestačí
Pokiaľ chceme, aby naše FKT bolo oficiálne, mali by sme pokus ohlásiť vopred. Pri medzinárodne uznávaných trasách existuje oficiálna stránka ktorá eviduje všetky plánované aj uskutočniteľné pokusy.
Pri lokálnych trasách nič také nie je povinné, no verejné oznámenie vopred sa od nás očakáva. Teda samozrejme len za podmienky, že sa k takému rekordu v prípade úspechu chceme hlásiť. Ak to robíme len pre seba, nie je potrebné robiť nič. Len obuť tenisky a vybehnúť na trasu.
Ako teda ohlásiť plánované FKT v našich končinách? Asi najlepšou alternatívou je zaregistrovať trasu vopred a následne ohlásiť pokus o jej zdolanie, resp. uploadovať všetko naraz po zdolaní trasy. Registrovanie trasy podlieha schvalovaciemu procesu a tak to môže trvať nejaký čas, alebo trasa vyhodnotená ako jednoduchá nebude zaregistrovaná vôbec.
Bez dôkazov sa nič nestalo
Aj pri FKT platí, že bez dôkazov sa skutok nestal. Vyhlásiť len, že sme odbehali hrebeň Roháčov za 6 hodín neznamená nič. K tomu, aby tento čas bol oficiálne uznaný za FKT je potrebné doložiť buď:
- GPS údaje z behu bez zjavných nezrovnalostí
- potvrdenie od minimálne dvoch dôveryhodných ľudí bez priameho vzťahu k nám (nie manželka, deti, rodičia či podriadení v práci)
Keďže sme však v dobe technologickej, gpx dáta so zaznamenanými časmi je to najlepšie a najdôveryhodnejšie čo môžeme spraviť.
Vyklusanie na záver
FKT je jeden z vynikajúcich spôsobov ako dať nášmu behanie cieľ. Nie každý má chuť sa nahánať za medailami, alebo na to má predpoklady. Nie každému vyhovuje čo i len organizované behanie medzi zástupmi ľudí.
Pre tých z nás, ktorí majú trailové a ultra behanie ako životný štýl, radosť z pohybu či len zábavu na voľné chvíle, môže dosahovanie FKT priniesť prvok veľkej výzvy, cielu alebo len možnosti ísť a behať niekde mimo štandardného prostredia.
Ak ste FKT doteraz považovali za niečo len pre extrémnych športovcov, zabudnite na to. Vytiahnite zo šuplíka turistické mapy, choďte na hiking.sk, komoot.com či iný web kde s obľubou hladáte miesta na behanie a začnite skúmať. Verím, že dobrých trás na zabehnutie svojho prvého FKT objavíte po krátkej dobe hneď niekoľko.
Teším sa na vaše úspechy!
Ahojte niekde v kopcoch.
!van
Behanie po menšej karbónovej stope
Trailové behanie bolo pre mňa vždy viac o kontakte s prírodou ako o tradičnom športe. Keby som chcel behať len pre lepšie zdravie či zaujímavé výsledky, behanie po vydláždených uliciach a chodníkoch by bolo pravdepodobne ďaleko jednoduchšie. A vo veľa ohľadoch aj pohodlnejšie.
Ako trailový bežci máme možnosť behať na miestach, kde je naozaj krásne. Nie sú to betónové sídliská, vydláždené chodníky, ale miesta, ktoré okrem dobrého pocitu z behu dávajú aj naplnenie krásou a rozmanitosťou. Pokiaľ si tieto miesta sami nezničíme.
Trailové behanie sa stáva každým rokom viac populárne. Keď som s ním pred dvanástimi rokmi začínal, nebolo takmer možné nájsť informácie, knihy či špecializovanú výbavu v obchodoch. Dnes každý stredne lepší športový či outdoorový obchod venuje trailovému behaniu neprehliadnuteľnú časť.
Popularita športu so sebou priniesla samozrejme aj negatíva. Miesta, ktoré boli predtým doslovne nedotknuté sa začínajú často meniť k horšiemu. Odpad, rozdupané cestičky všetkými smermi, vyhnané zvieratá.
Odpad, ktorý po sebe zanechávame
Slovensko nie je ešte tak preplnené trailovými behmi, no ich počet stúpa každým rokom. A tomu sa naozaj veľmi teším. Problémom každých pretekov je zlikvidovanie toho, čo po nich zostalo. Úlohou organizátorov je zanechať miesto v podobnom stave, v akom bolo pred pretekmi. Vo väčšine prípadov nie je problém so samotným štartom a cieľom, ale zvyškom trate.
Aby boli preteky komfortné, trasy sú značené, na každých zopár kilometroch sú kontrolné stanovištia s vodou a jedlom. Tento komfort zo sebou prináša mnoho odpadu, ktorý po pretekoch zostáva.
Značky, jednorázové poháre, servítky, obaly z pokrmov. Úloha organizátorov je eliminovať aj tento odpad. Značky na trasách síce môžu byť z materiálu, ktorý časom odpadne a snáď aj zhnije, no pokiaľ sa tak stane, je to odpad, ktorý tam nepatrí.
My bežci máme svoju zodpovednosť tiež. Pri behaní jeme, pijeme, smrkáme, odskakujeme si do kríkov. Každá z týchto činností je spojená so “zostatkami”. Odpadom, ktorý nemá po nás zostať.
Často je veľmi jednoduché si povedať, že to utrpenie cez ktoré prechádzame je ospravedlnením pre jeden obal z gelu, servítky či jednorázové plastikové poháre, ktoré zoberieme na stanovisku a bežíme ďalej. Žiaľ, ospravedlnenie to nie je.
Pokiaľ sme schopní veci priniesť so sebou na štart, nemôže byť problém priniesť odpadky z nich aj do cieľa. Stačí len trochu uvedomenia.
Celosvetovo je posledné roky našťastie veľký posun k bezodpadovým behom. Na kontrolnom stanovisku dostaneme vodu len ak máme vlastný pohár a jedlo je kupované vo veľkom a servírované bez obalov. Verím, že podobnú filozofiu uchopí väčšina organizovaných pretekov aj u nás.
Taktiež je celosvetovo v bežeckej komunite posun od umelých jedál, rozumej gely a prášky, k reálnemu jedlu. Jedlu, pripravenému doma, konzumovanému po ceste a zabaleného do obalov, ktoré končia v odpade a nie v lese. Verím, že podobnú filozofiu uchopí časom väčšina nás bežcov všade. Nie je to len ekologickejšie, ale ďaleko zdravšie.
Výbava, ktorú (ne)potrebujeme
Väčšina športov v dnešnej dobe stavia na kvalitnej výbave. Keď som chcel ako krpec hrať futbal, jediné čo som potreboval boli kopačky. Lyžovali sme v obyčajných zimných veciach a na výlety chodili v maskáčoch.
Doba sa zmenila a ku každému športu dnes človek zoženie špecifickú výbavu často za veľmi rozumnú či dokonca nízku cenu. Je super mať na výber.
Problémom takejto dostupnosti je naše nadbytočné nakupovanie či pričasté striedanie. Už to nie je o tom, že tričko vydrží zopár rokov, ale ako so všetkým o tom, ako sadne do aktuáleho módneho trendu.
Nakupujeme stále nové veci, staré vyhadzujeme aj napriek tomu, že tým starším takmer nič nie je. Každý rok príde na trh nový a lepší materiál, kvalitnejšie doplnky a my kupujeme, vyhadzujeme alebo len prikladáme na kopy.
Niekedy však stačí len trochu skromnosti a naša karbónová stopa, nech na ňu pozeráme cez akúkoľvek optiku, zostáva mnohonásobne menšia. Naozaj je nevyhnutné v lese kam chodíme vyzerať ako postavička z najnovšieho módneho časopisu? Alebo striedať hodinky, tenisky či batohy len pre to, že tie novšie sú… novšie?
Mnoho našej výbavy, často založenej na umelinových materiáloch sú rovnako nerecyklovateľné ako plastové poháre či flaše. Ak končia v koši, končia na skládkach veďľa všetkého ostatného plastového odpadu.
Mnoho z našej výbavy nielenže vydrží dlho, ale má multifunkčné použitie. V rovnakých tričkách môžeme behať, lyžovať, chodiť na výlety či hrať tenis. Lacné a dostupné vybavenie z nás nemusí robiť otrokov toho, že na každú aktivitu musíme mať vyhradené vybavenie. Len preto, lebo to tak obchody prezentujú.
Ja osobne stále behávam aj v zopár tričkách z časov, kedy som začínal. Práve minulý týždeň som roztrhol asi svoje prvé merino tričko s dlhými rukávmi. Slúžilo takmer dekádu.
Na prvý pohľad nie sú staré veci tak atraktívne ako tie čo vidíme v obchodoch, ale to je to najmenej čo nás v prírode musí zaujíma. Či dobehneme, či si to užijeme je založené na úplne niečom inom ako tom najnovšom a najkrajšom vybavení.
Pred tým, než sa vyberieme do obchodu by sme mali vedieť, čo vlastne potrebujeme. Vysoká životná úroveň a nízke ceny nás často zlomia k neplánovaným a mnohokrát úplne zbytočným nákupom výbavy, ktorú v bledomodrom už doma máme.
Aj keď naša zmena nespôsobí asi zmenu v správaní výrobcov a predajcov, aspoň malou kvapkou prispievame k pozitívnej zmene. O to tu ide. Kvapka ku kvapke… a máme tu more.
Behanie s mapou a kompasom
Trailové behanie a navigácia patria k sebe. Aj keď väčšina súčasných pretekov je organizovaných na vyznačených tratiach, stále sa nájdu také, kde sa bez dobrej navigácie nikam nedostaneš. Schopnosť navigovať sa s mapou a kompasom ti navyše pomôžu pri výletoch v miestach bez značkovaných trás, viacdňových trekoch či skialpových túrach. Je to teda schopnosť, ktorú sa oplatí aktivovať.
V tomto článku detailne vysvetlím, ako pracovať s mapou, ako sa orientovať a ako sa navigovať. Po dočítaní budeš (teoreticky) schopný zobrať mapu, kompas a vydať sa trasou, ktorú si naplánuješ. A túto schopnosť ti žiadne GPS nenahradí.
Základné znalosti o mapách
Predkým sa vrhneme na orientáciu a navigáciu, musíš rozumieť mapám. Väčšina z nás túto všeobecnú znalosť má zo školy, no za zopakovanie nič nedáme.
Pri mapách je najdôležitejšie vedieť 5 základných vlastností :
- Orientáciu
- Mierku
- Raster
- Značenie
- Aktuálnosť
1. Orientácia
Každá mapa je orientovaná na sever. Ak chceš aby mapa reflektovala svetové strany, tam kde ukazuje kompasová ručička sever, tam musí byť vrch mapy. Keď budeme neskôr hovoriť o zorientovaní mapy, budeme myslieť presne tento proces.
2. Mierka
Mierka mapy uvádza, aký je pomer medzi zobrazením nákresu voči realite. Najjednoduchšie ako si zapamätáš čo to presne znamená, ak si predstavíš teplovzdušný balón. Čím vyššie stúpa a naberá výšku, tým väčšiu plochu vidíš. Zároveň ale menej detailov. Ak si teda vo výške 10000 stôp (rozumej 1:10000), vidíš viac detailov na zemi no menšiu plochu, ako keď si vo výške 25000 stôp (rozumej 1:25000). Vtedy vidíš väčšiu plochu, ale s ďaleko menej detailami.
Mierka ti udáva, koľko jeden centimeter na mape zobrazuje centimetrov v skutočnosti. Pri mierke 1:25000 teda 1 cm na mapa zobrazuje 25 000 cm (250 m) skutočného priestoru. Pri mierke 1:50000 je to už 500 metrov čo znamená, že mnoho detailov sa z takto zakresleného priestoru na 1 cm papiera stráca.
Pre behanie je z pohľadu praktickosti a presnosti najvhodnejšie vyberať mapy s rozlíšením 1:15000 či 1:25000. Akákoľvek vyššia mierka ti už neposkytne dostatok detailov na presné navigovanie a naopak, mapy s mierkou 1:5000 zobrazujú príliš malú plochu, čo by znamenalo nosiť pri sebe viacero máp pri čo i len trochu dlhších vzdialenostiach.
3. Raster
Raster mapy je vzdialenosť medzi kolmými a vodorovnými čiarami, rozdeľujúcu mapu na štvorčeky. Pri turistických mapách zobrazuje strana štvorca vždy 1 km.
Okrem tohto údaju, raster označuje aj súradnice pre globálnu orientáciu, čomu sa ale v tomto článku vyhnem. Radšej sa k tomu vrátim vo voľnom pokračovaní pre orientáciu s navigačnými zariadeniami GPS niekedy v budúcnosti.
4. Značenie
Aby si bol schopný mapu využiť na maximum, musiš poznať legendu. Chápať, čo ktorý symbol, čiara či bodka znamenajú. Každý výrobca mapy používa iné značenia a inú farebnú škálu. Pred začatím navigácie ti odporúčam naštudovanie legendy a uistenie, že to čo si myslíš že vidíš, je naozaj to čo výrobcovia mapy videli a zakreslili.
Pre plynulé navigovanie počas behu je tiež nevyhnutné, aby si symboli poznal z pamäti. Každé nové hľadanie v legende ťa bude stáť zbytočný čas a energiu.
5. Aktuálnosť
Napriek vhodnej mierke, vysokej kvalite mapy a tvojej schopnosti dobrej orientácie je aktuálnosť mapy podstatným parametrom.
Ak sa pokúšaš navigovať v priestore podľa starej mapy, množstvo orientačných bodov môže byť už neplatných, zmenených alebo nezakreslených. Napríklad zmenený tok rieky, zbúraný dom, vysekaný les, zarastená cesta či odvezené skaly.
Pokiaľ sa chceš na mapu vedieť ozaj spoľahnúť, nemala by byť staršia viac ako 10 rokov. Inak môžeš skončiť úplne inde než si pôvodne plánoval.
Čo je to vlastne kompas
Predkým sa pohneme k samotnej navigácii, povedzme si ešte zopár slov o kompase samotnom.
Zem je jeden obrovský magnet a podobne ako každý iný magnet čo si držal v rukách, má dva póly. Dva rôzne póly magnetov sa priťahujú, rovnaké naopak odpudzujú.
Kompas (mnohým známy ako buzola) má v svojom hermeticky uzavretom obale ihlu, ktorá je na princípe zmieneného magnetizmu priťahovaná severnou stranou zemského magnetu. A tak, kdekoľvek na zemi vytiahneš kompas, ukazuje ti sever. Nie geografický a teda skutočný, ale magnetický. K tomu sa ale dostaneme o trochu neskôr pri problémoch s navigáciou. Pre teraz stačí vedieť, že ten farebný koniec čo na kompase vidíš ti ukazuje sever.
Okolo obalu s ihlou je otočný kruh, ktorý zobrazuje ostatné svetové strany a tiež uhly (odklon) od 0°, čo je sever až po 360° – čo je opäť sever.
Okrem tejto základnej funkcie môže mať kompas viacero ďalších doplnkových:
- pravítko s mierkou na rýchle meranie vzdialenosti bez prepočtov
- klasické pravítko
- lupu na zväčšenie detailov
- uhlomer na meranie sklonu kopca a ďalšie
Komplexnosť kompasu je vecou osobných potrieb a skúseností. Skúsení bežci používajú nezriedka úplne jednoduché kompasy, ktoré okrem smeru a odklonu neukazujú nič. Prax robí mnoho doplnkov zbytočných. Avšak, aj tí najlepší niekedy zablúdia.
Pri výbere kompasu ti odporúčam nešetriť. Aj keď na prvý pohľad vyzerajú podobne, ich kvalita je rôzna. Pre hranie s deťmi stačí aj 5 eurový kompas no ak chceš mať istotou, že po desaťhodinovom behu skončíš kde si plánoval, je lepšie vyberať s rozvahou.
Kvalitný kompas pri dobrom zaobchádzaní vydrží roky. Investovať teda zopár desiatok EUR sa ti v prenesenom význame, mnohonásobne vráti.
Alternatíva ku klasickému kompasu je digitálny kompas, ktorý sa nachádza vo väčšine bežeckých hodiniek s GPS. Jeho hlavná nevýhoda je menšia flexibilita použitia a pri vybití úplná strata orientácie, no ako záloha či základný orientačný nástroj poslúži vynikajúco.
Navigácia podľa mapy
Pri navigácii pomocou mapy a kompasu sa riadime štyrmi základnými údajmi. V angličtine sa hovori o 4D (direction, distance, duration, details), u nás o SVČD. Smer, vzdialenosť, čas a detaily.
1. Smer
Predkým sa vydáš na cestu, musíš vedieť kde sa nachádzaš a kam ideš. Musíš poznať smer. O tom čo robiť, ak vôbec netušíš kde sa nachádzaš a teda kam sa máš vydať si povieme neskôr.
Na určenie smeru môžeš použiť dve techniky:
- kompas nastavíš tak, aby ručička aj telo kompasu ukazovali na sever. Otočný kruh musí byť natočený na sever tiež t.j. ručička je presne na N (0°). Mapu následne natáčaš dovtedy, až jej vrchol ukazuje rovnakým smerom ako kompas. Hranu kompasu potom priložíe na miesto odkiaľ vyrážaš a natáčaš telo kompasu pokiaľ sa hrana nespojí s miestom, kam chceš ísť. Pri natáčaní držíš otočný kruh tak, aby ručička stále ukazovala na N a točilo sa len telo. Riska nad otočným kruhom (najčastejšie biely trojuhoľník) ti ukáže po spojení týchto dvoch miest tvoj azimut – uhol, pod ktorým musíš postupovať vpred.
- kompas priložíš na miesto kde sa nachádzaš a telo otočíš v smere kam chceš putovať – hranou kompasu spojíš tieto dva body. Pridržíš telo v tejto polohe a otočným kruhom točíš dovtedy, pokiaľ označenie severu na kruhu neukazuje presne v smere severu mapy. Biely trojuholník ti ukazuje azimut tvojho putovania.
Prvú metódu využiješ skôr na statické zorientovanie a porovnanie mapy s tým čo vidíš pred sebou, druhú využiješ pri navigácii v pohybe.
Predkým vykročíš, musíš si byť istý, že vyrážaš tým správnym smerom.
Keď si si určil azimut vieš, ktorým smerom máš vyraziť. Postavíš sa a otáčaš okolo vlastnej osi dovtedy, pokiaľ ti ručička kompasu neukazuje na N (0°). Telo kompasu s nastaveným azimutom ti teraz ukazuje smer, kam sa máš vydať.
K takémuto určeniu azimutu musíš pristupovať často a priebežne. Nesnaž sa vyznačiť si azimut na vzdialenosť niekoľko kilometrov. To by fungovalo len v prípade otvoreného priestranstva a aj tam by si s veľkou pravdepodobnosťou malý cieľ minul. V teréne sa musíš orientovať po krátkych vzdialenostiach od jedného identifikovateľného miesta k druhému, alebo navigáciou mimo cieľa.
Navigácia mimo cieľa
Navigovať sa na dlhšiu vzdialenosť s vysokou presnosťou si vyžaduje veľa tréningu. Ak sa chceš dostať k prameňu rieky vzdialenému 3 km, je veľká pravdepodobnosť, že ho minieš. Stačí odklon o 1 ° a po 3 km vzdialenosti si úplne mimo.
Navigácia mimo cieľa je vo väčšine prípadov istejšia voľba.
Ako takáto navigácia prebieha?
Ak je cieľom prameň rieky severozápadne od teba, ktorá potom tečie ďalej na severozápad, budeš mieriť 100 metrov vpravo (východne) a 100 metrov ďalej (severnejšie). Ak po dosiahnutí tohto bodu začneš bežať priamo na západ, musíš naraziť zakrátko na rieku. Tam zabočíš na juh a tok rieky ťa privedie po chviľke späť k prameňu.
Touto technikou síce stratíš trochu času na nadbiehaní, na druhej strane ale získaš čas jednoduchším a rýchlejším navigovaním.
Ak je tvojim cieľom vrchol kopca, navigácia mimo cieľa nedáva zmysel. Ak je ale cieľom bod, ktorý je v priestore malý a ľahko minuteľný, tento postup je najspoľahlivejšou cestou vpred.
2. Vzdialenosť
Keď vieš, ktorým smerom sa vydať, potrebuješ vedieť ako ďaleko. O mierke sme už hovorili a jej znalosť ti príde teraz vhod.
Určenie vzdialenosti na mape je relatívne jednoduché. Pravítkom kompasu zmeriaš vzdialenosť medzi vytýčenými dvoma bodmi a tú prepočítaš mierkou na reálnu dĺžku. Ak teda na mape s mierkou 1:20000 nameriaš 1,5 cm, znamená to, že ťa čaká 300 metrová vzdialenosť (1 cm = 200 m). V prípade, že na kompase máš priamo v mierke mapy vytlačené merítko, nemusíš vzdialenosť ani prepočítavať.
Nameraná vzdialenosť je presná len do istej miery.
Pri meraní totiž nezapočítavaš nerovnosti teréni – stúpania a klesania. Ak je teda napríklad na 1 km stúpanie 45°, reálna vzdialenosť, ktorú budeš musieť prejsť je 1,4 km. Až tak presné meranie však pri behaní využiješ len zriedka. Pri geocachingu skôr. No tam sa zasa s malou pravdepodobnosťou budeš orientovať len kompasom a mapou.
Keď už vieš, koľko podľa mapy máš očakávať, potrebuješ teraz vedieť, ako túto vzdialenosť zmerať aj v skutočnosti.
Prvou možnosťou je využitie hodiniek s GPS. GPS je vynikajúcim a presným zariadením na meranie vzdialenosti. Keď funguje, je nabité a máš ho pri sebe. Za splnenia všetkých podmienok nie je čo riešiť. Stačí len sledovať ciferník.
Druhou možnosťou, nezávislou na technickom vybavení, je počítanie krokov. K tomu potrebuješ vopred vedieť, koľko krokov spravíš na 100 metroch.
S pomocou GPS, bežeckého oválu či presne stanovenej dĺžky si vopred odmeriaš počet krokov, ktoré pri chôdzi potrebuješ na prekonanie tejto vzdialenosti. Meraj len každý párny krok tej istej nohy a násob dvoma.
Keď vieš počet krokov pri chôdzi, sprav to isté pri behu a pri prvej príležitosti aj pri stúpaní do kopca. Takto získaš prehľad o tom, koľko krokov potrebuješ na prekonanie 100 metrov pri rôznom type pohybu.
Ak máš prekonať vzdialenosť 300 metrov a na 100 metrov potrebujš 52 krokov (104 po vynásobení dvoma), musíš napočítať 156 krokov aby si vedel, že 300 metrov je za tebou.
Tento spôsob merania vzdialenosti nie je pravdaže najpresnejší. Častým používaním sa však stane kvalitným indikátorom, na ktorý sa budeš vedieť spoľahnúť kedykoľvek.
3. Čas
Doplnkom techniky merania krokov je meranie medzičasov. Ak vieš, alebo podobne ako pri kroku zmeriaš, koľko potrebuješ v rôznom teréne na prekonanie napríklad 1 km, vieš využiť tento údaj pre rýchlu orientáciu.
Keď je tvoje priemerná rýchlosť na zabehnutia 1 km napríklad 6 minút a máš pred sebou 2 km v miernom teréne tak vieš, že túto vzdialenosť prebehneš v trvaní okolo 12 minút. Ak bežíš 20 minút a stále nie si kde si mal byť, niekde sa pravdepodobne stala chyba. Zastav a skús sa zorientovať.
Spustením nového medzičasu (sledovaním času) vždy keď vyrážaš na novú dĺžku je spôsob, ako kontrolovať, koľko si už prešiel. Tento proces sa ti skúsenosťami stane prirodzeným a jeho používanie ani nebudeš vnímať.
Podobne ako pri kroku aj pri čase je dobré ak budeš vedieť svoje rýchlosti pohybu. Tak si vieš podľa mapy a terénu odvodiť, koľko času na prekonanie daného úseku budeš potrebovať.
Oba uvedené spôsoby ber s rezervou a počítaj s nepresnosťami. Je iné bežať v známom teréne ako úplne novom, za pekného počasia či búrky, v suťovisku či po lúke, za dňa alebo v noci.
Skúsenosťami sa ti odhady budú zlepšovať a budeš sa vedieť na ne vedieť spoľahnúť viac a viac.
Čas okrem merania medzičasov slúži aj na odhadnutie náročnosti zdolania daného úseku alebo celej vzdialenosti. Ak poznáš svoje priemery, z mapy si vieš odvodiť, koľko ti bude trvať jej prekonanie a teda plánovať prestávky, príchod, či budeš bežať ešte za svetla či už za tmy a podobne.
4. Detaily
Smer a vzdialenosť ti určia, kam a ako ďaleko pôjdeš. Aby si ale vedel určiť, či sa uberáš správne a nie si už na mieste kde si smeroval, potrebuješ nájsť čo najviac detailov, ktoré ti v orienácii pomôžu.
Čo sú detaily pri orientácii?
Detaily sú akékoľvek prvky v priestore, ktoré boli zakreslené aj do mapy. Tie ti následne pomáhajú v orientácii. Patrí sem doslovne čokoľvek, čo robí tvoju orientáciu presnejšou. Musíš pri postupe prekročiť rieku? Dostaneš sa na koniec lesa? Budeš po 200 m klesať? Budeš po pravej strane vidieť kopec? Prechádzaš na ľavo okolo zhluku skál? Je na brehu rieky ruina domu? Napája sa na chodník ďalší z prava? Zatáča rieka vľavo? A mnoho ďalších.
Podstatou pri vyhľadávaní detailov je nájdenie takých, ktoré sú jednoznačné a pomôžu ti v istejšom a rýchlejšom pohybe vpred.
Ak vieš, že musíš naraziť do 500 metrov na kamennú suť zvažujúcu sa k rieke, nemusíš najbližšie minúty riešiť iné detaily. Postupuješ určeným smerom a vyhliadaš dané miesto. Ak zrazu začneš stúpať do kopca, okamžite vieš, že niečo je zle.
Naštudovaním detailov pred štartom a ich registrovaním v pohybe ti dáva obrovskú výhodu v rýchlej orientácii a pohybe vpred. Každé nahliadnutie do mapy a zorientovávanie ťa stojí drahocený čas a energiu.
Ak stratíš prehľad o detailoch, ktoré boli na mape zaznačené a ktoré ťa mali viesť, okamžite musíš zastaviť a hľadať. Ak nevieš nájsť čo si očakával, najlepšie je vrátiť sa kúsok späť na miesto, kde si si postupom bol ešte istý. Stojí to síce trochu času, no rozhodne menej ako keď úplne zablúdiš.
Problémy pri navigácii
Na papiery všetko vyzerá jednoduchšie ako v teréne. Ak si v známom prostredí za vynikajúcej viditeľnosti, nič sa nezdá byť problémom. Pokiaľ sa však viditeľnosť zhorší, aj najznámejšie prostredie môže pôsobiť neznámo. Ja som raz zabľúdil 500 metrov od domu, kde som žil a behával 3 roky. Po 15 minútach tápania v úplnej tme som musel zapnúť navigáciu na mobile aby som pochopil, kde to vlastne som. Skratka ktorou som sa vybral nebola nakoniec až taká krátka.
Jednotvárny terén
Najhorším terénom je taký, ktorý sa nemení. Ak máš pred sebou celodenný beh v savanovitom teréne či púšti, o orientačných detailoch môžeme často len snívať. Jediné čo vtedy funguje je konštantné zaznamenávanie vzdialenosti a smeru, aby si aj pri oddychu či náhlej únave vedel znova nájsť svoju aktuálnu polohu. Dobrým zvykom je vtedy značenie prejdených úsekov priamo do mapy a tiež zapísanie času ku značke.
Nefungujúci či nepresný kompas
Pred každým orientačným behom je nutné aby si si skontroloval funkčnosť kompasu. Či už porovnaním s digitálnym na hodinkách, s iným, ktorý máš doma ty či niekto iný. Kompas môže zostať magnetizovaný od silného magnetu blízkeho reproduktore, pádom prísť o presnosť či rozdelenie vzduchovej bublinky v tekutine kompasu. Ak sa nevieš spoľahnúť na tento kúsok zariadenia na 100%, riskuješ, že skončíš úplne inde než si si plánoval.
K nepresnostiam treba započítavať aj odchyľku magnetického pólu od toho geografického. Áno, naozaj máme dva severné póly. Rozoberať celú teóriu by bolo na samostatný článok a tak to len zhrniem.
Severný magnetický pól, miesto, kde zemský magnet priťahuje ručičku kompasu, sa nachádza priblžne 500 km od toho geografického. Navyše, jeho poloha sa v čase mení a tak magnetická deklinácia (odklon) od skutočného nie je statická. No a aby toho nebolo dosť, na každom mieste sveta je o trochu iná.
Pre nás stredoeurópanov je dôležité vedieť, že v našich lokalitách za bavíme o -1 až 4 stupňovej zmene. Pri cestovaní niekde ďalej na východ či západ ti odporúčam zistiť, aké je deviácia na danom mieste a počítať s ňou. Aj keď sa to nemusí zdať veľa, na vzdialenosti desiatok či stovák kilometrov sa už aj pri 1° odchýľke bavíme o dosť vážnej zachádzke.
Úplná strata orientácie
Najhorším a zároveň najbežnejším problémom je úplná strata orientácie. Stačí sa zamyslieť, byť extrémne vyčerpaný alebo proste stratiť pojem o priestore a zrazu nevieš kde si. Keďže sa mi to už stalo viackrát, môžem povedať, že to nie je nič zábavné. Hlavne, keď podľa mapy vieš, že na desiatky kilometrov okolo teba nie je žiadna pomoc.
V prípade úplnej straty orientácie máš na výber viacero techník.
- Tou najbezpečnejšou a zároveň najpresnejšou je použitie súradníc z GPS zariadenia, alebo hodiniek s GPS. Súradnice ti povedia kde si, vyhľadáš ich na mape a ideš ďalej. Ak pri sebe nemáš žiadne GPS zariadenie, pomôžu ti nasledujúce techniky.
- V prípade dobrej viditeľnosti a členitého terénu je najjednoduchšie hľadať miesto, ktoré budeš vedieť na mape pozitívne určiť. Na planine s jedným kopcom je to jednoduché. Vylezieš na kopec a presne vieš kde si. V pohorí s mnohými kopcami skúšaš hľadať rozmiestnenie okolia tak, aby si ich na mape vedel určiť. Následne podľa odhadovaných vzdialeností a iných rozpoznateľných detailov krok za krokom lokalizuješ svoju polohu až do momentu maximálnej istoty ktorú vieš získať.
- Ak si v doline bez možnosti získať pohľad z perspektívy (vysoko položeného miesta), musíš sa začať vracať. Nič iné ti nepomôže, len hľadať posledné známe miesto, kde si svoju polohu ešte poznal a vyraziť nanovo s novými súradnicami.
- Poslednou možnosťou je vybrať si neminuteľný bod niektorým smerom a vydať sa k nemu. Napríklad rieka. Ak vieš, že na východe sa po celý čas ťahá rieka, musíš sa k nej vydať. Dorazením k rieke síce nezískaš presnú polohu, no odrazová lávka je ďaleko presnejšia ako vo voľnom priestranstve. Následne si vyberieš smer a sústredíš sa na nájdenie na mape rozpoznateľných detailov – prítok k rieke, prudké brehy, klesanie, stúpanie, zatáčku a podobne. V tom momente vieš kde si a môžeš si vydýchnuť. Z toho najhoršieho si pravdepodobne vonku.
Vyklusanie na záver
O orientácii, tipoch a trikoch, problémoch a nástrahách by sa toho dalo písať ďaleko viac. Čo robiť keď človek príde o kompas? Ako sa orientovať v noci bez svetla? Ako využiť výškomer k rýchlejšiemu orientovaniu? Čo sú to vrstevnice na mape a ako nám vedia veľmi pomôcť? Ktoré mapy sú najlepšie…a tak ďalej. Možno sa k tomu vrátim niekedy v budúcnosti. Nateraz ale určite stačí.
Orientačný beh je veľmi populárna disciplína v mnohých krajinách sveta. Nie všetky lesy, kopce a pohoria sú tak vynikajúco značené ako tie slovenské. Mať schopnosť zorientovať sa aj v miestach bez značenia je teda neoceniteľná.
Všetko čo som popísal vyššie je samozrejme len teória, ktorá bez praxe znamená len málo. Na behoch v UK, kde mnohé z nich sú samonavigačné a kde značenie turistických ciest neexistuje, som sa stretol s mnohými bežcami, ktorí aj po rokoch skúseností čas od času zablúdia. Navigovať sa v pokoji a pohode je jedna vec. Robiť to v behu s dôrazom na rýchlosť, pri meniacom sa počasí, únave a strese už druhá. Stačí malá nepozornosť, zaváhanie, chybný záver a človek je zrazu stratený. Ako so všekým však platí, praxou sa stáva človek majstrom.
Ak chceš začať budovať svoju schopnosť, začni na miestach, kde behávaš bežne. Zober si so sebou mapu a skús sa navigovať podľa nej aj keď trasu poznáš. Tak získaš cit pre detaily v pohybe, odhalíš svoje nominálne rýchlosti, dĺžku kroku, pozorovacie schopnosti a začneš si budovať dôveru v robenie dvoch vecí naraz. Neskôr to začni skúšať na nových alebo úmyselne prekombinovaných tratiach a tvoja schopnosť porastie každým behom.
Aj keď sa nechystáš na takéto samonavigačné behy, schopnosť vedieť sa zorientovať podľa mapy sa môže stať neoceniteľnou v iných životných situáciách. Alebo to bude len dobrá zábava pri hraní s deťmi. Nech je to tak či onak, rozhodne nie je na škodu vedieť prežiť aj v analógovom svete a nespoliehať sa len na dnes tak ľahko dostupnú technológiu. Čo vieme nám nikto nezoberie. O technológiu môžeme prísť kedykoľvek.
Ahoj niekde v kopcoch!
!van
Niekedy potrebujeme tvrdý reštart
Keď niečim nežijem, nehovorím ani nepíšem o tom. Nikto nechce počúvať rady “marketingového mága”, ktorý roky nestál za jedinou úspešnou marketingovou kampaňou či business guru s neúspešnou firmnou ako jediným merítkom schopnosti.
Rovnako určite nikto nechce čítať o trailovom behaní od človeka, ktorý už mesiace sedí doma za počítačom a tenisky ani nevie kde má odložené. Tak to vnímam a verím, že tak je to správne. Aj keď to znamená dať ruky preč od niečoho, čo mám tak rád. Od písania článkov na tento blog.
Zápal achilovky je tu
Pár mesiacov pred letom 2021 som začal cítiť achilovku. Najprv len zvláštny pocit necitlivosti na päte, neskôr neschopnosť normálne chodiť po prebudení.
V prvých mesiacoch som “stuhnuté rána” vždy rozchodil a zvyšok dňa bol relatívne v pohode. Behanie sa však stalo konštantným problémom.
Po čo i len voľnom behu na pár kilometrov som nasledujúce ráno nevládal stúpiť na nohu bez bolesti. Päta bola zrazu tak citlivá, že aj jemný dotyk pôsobil ako udretie v intenzite, ktorá ma prehýbala v páse. A tak som tesne pred spomínaným letom prestal behať.
Dúfal som, že som to len prepálil a oddych počas nasledujúcich mesiacov, dovolenka v teple, morská voda a neviem čo ešte všetko iné mi zázračne pomôže.
Začal som tiež achilovku naťahovať výponmi a strečingom, mysliac si, že po lete bude všetko v poriadku ako predtým.
Leto prešlo a nič sa nezmenilo.
Nechcel som sa poddať a začal som kde tu behávať, no každý beh ma následne odstavil na jeden-dva dni, ktoré som doslovne prekrivkal. Začal som priberať a behanie som postupne vytlačil do úzadia. Ak je to preťažené, viac oddychu to iste časom fixne. Lenže nefixlo.
Na jar 2022 som už bol zúfalý. Chcel som sa cez to dostať za každú cenu. Začal som behať v snahe “zatni zuby a choď, to sa spraví”, cvičil som, naťahoval nohu, masíroval, hľadal rôzne návody na pomoc na internete. Nič nepomáhalo.
Zázračný laser
Jedného dňa mi kolega Jakub, tiež bežec, poradil kliniku v Petržalke, špecializujúcu sa na zápaly achiloviek u športovcov. Nie cez operácie, ale cez “zázračný” laser.
Ak ste zažili čo i len takúto malú mieru chronickej bolesti viete, že človek skúsi všetko ak je na obzore vidina pomoci.
Objednal som sa cez internet, vyplnil dotazník a dostavil sa na zaplatenú polhodinovú konzultáciu. Tá skončila už po siedmych minútach.
Lekár, otec majitela firmy, najprv so mnou prešiel môj dotazník, viackrát sa s jemným sarkazmom dopytoval na to “čo si predstavujem ja pod pojmom ultrabežec” keďže som to uviedol v dotazníku. Nech som sa snažil ako som chcel, nič “tankopraporové” ma však v tom momente nevedelo napadnúť (na druhej strane pri výške 191 cm a váhe 100+ kg naozaj nepôsobím ako bežec, uznávam).
Následne doslova vyskočil z kresla a bežal na chodbu odchytiť kolegyňu s dotazom na voľnosť laseru. Tá mu povedala, že je voľný a s úsmevom na tvári prišiel späť do ošetrovne. Povedal mi, že je to zápal achilovky, ktorý ich laser potlačí a po desiatich sedeniach bude všetko ok. A ak náhodou aj nie, pomôže následná operácia, ktorá nie je žiaden problém.
Spýtal som sa ho, či sa najprv nepresvedčí vyšetrením pred vyrieknutím diagnózy či je to to čo si myslí. Pokynul mi aby som si ľahol na vyšetrovaciu postel, chytil mi nohu, a začal stláčať smerom dole na strane lýtka. Keď som pri stlačení päty vykríkol, povedal, že to je presne ako predpovedal a môžem bežať na prvé “ožarovanie”. Ja v záchvate eufórie, že za 400 EUR budem zrazu znova v poriadku som “bežal”.
Ako to skončilo asi tušíte. Okrem príjemného pocitu a dobrých rozhovorov s veľmi milým personálom, ktorý mi nohu ožaroval sa nič nezmenilo. Nula. Zero. Náda.
A tak som hľadal ďalej.
Fyzioterapia druhej nohy
V našej malej bežeckej škole kde bývam, mi profi tréner Pete povedal, že on má už tiež mesiace rovnaký problém a v lete sa chystá na operáciu. Taktiež mu nepomohlo nič čo skúšal a ako človek s konexiami na športových lekárov sa rozhodol, že to čo mu radia je naozaj to pravé.
Vtedy mi skleslo srdce a povedal som si, že ak ďalšie leto a kľud nepomôžu, pôjdem jeho cestou. Leto prešlo v pokoji bez behania a po návrate do UK som sa s Petom stretol na rannom behu s ďeťmi.
Predtým krívajúci a dosť mrzutý Pete bol zrazu samý úsmev… a behal! Operácia teda musela pomôcť.
Ako vysvitlo, operácia nebola na príčine.
Predkým sa dostal na operáciu, išiel na botoxové injekcie do achilovky. Po prvom polmaratóne bol však tam kde predtým.
V úplnej zúfalosti sa nechal nahovoriť na ešte jednu fyzioterapiu k človeku, ktorý vraj stavia na nohy aj ťažšie prípady. Vravel, že tak zbitý a ubolený sa nikdy necítil ako po pol hodinke u tejto dámy.
Problém vraj nebol v achilovke, ale postoji, držaní hlavy, tela a neviem v čom všetkom. V našom tele nič totiž nefunguje autonómne. Všetko so všetkým súvisý.
Po týždňoch brutálnych korekcií a cvičení bol Pete bez bolesti. Mesiac neskôr a zopár dlhých behoch stále rovnako dobre. Pre mňa to znelo ako malý zázrak.
Vypýtal som si kontakt a s nadšením som veril v rovnaký priebeh aj u mňa. Keďže som ale v ten víkend odchádzal na týždeň pracovne preč, povedal som si, že sa objednám až po návrate.
V ten večer som začal ako často predtým na Youtube hľadať, či niečo nové súvisiace s tým čo mi vravel Pete ohľadne zápalu achilovky nenájdem.
Okrem všetkých dávno videných videí som našiel jedno nové. Vlastne dosť staré, ale mnou ešte nevidené video Dr. Berga. Tohoto lekára som poznal ešte z čias zrodu mojej inklinácie k LCHF (low carb high fat) ako Keto lekára a bol som dosť prekvapený, že natočil niečo aj k zápalu achilovky. Neodolal som a pustil som si ho.
Na videu ukazuje, ako je v takomto prípade dôležité nechytať sa bolavej achilovky, ale venovať sa presne tej opačnej. Ak má človek bolesti na ľavej achilovke musí si masírovať pravú atď.
Pod videom boli desiatky komentárov ľudí, tvrdiacich ako im to pomohlo. Keďže som nemal čo stratiť, začal som si masírovať pravú pätu, achilovku, lýtko ako aj šlachy na oboch stranách medzi píšťalou a lýtkovým svalom (nie, nie som lekár ako iste tušíte z mnou používaných termínov), ako to odporúčal.
Nezažil som žiaden zázrak a nevyskočil som po pár minútach na nohy bez bolesti, no cítil som sa príjemne. A nasledujúce ráno tiež.
Tak som to skúsil znova a znova počas nasledujúcich dní na cestách a zistil, že bolesť postupne naozaj odchádza. Po týždni som si uvedomil, že ráno už nemusím rozchodievať nohu a prvom skúšobnom behu som nemal žiadne bolesti. Nechcel som tomu sám veriť! Po viac ako roku a pol nebehania som bol zrazu späť v hre! Aspoň som si to navrával.
Lenivosť bolí viac ako zapálená achilovka
Tento dlhý čas záhalky však spôsobil sekundárny problém a vôbec nie zanedbateľný. Pribral som 11 kg a moje nadšenie pre beh sa niekam stiahlo.
Na konferencii Mužom.sk, ktorá sa konala v ten týždeň môjho objavenia masáže Dr. Berga som s Peťom Podlesným uzavrel dohodu, že ideme spolu v 2023 na Východniarsku stovku. V zápale eufórie z prvých pozitívnych ohlasov mojej achilovky som povedal áno. Behať pravidelne som však nezačal.
Keď som na vianoce dostal od kamarátky správu, že ráta so mnou na behoch počas jary 2023, bral som to ako “to je ešte kopec času”. Po novom roku sa rozbehám.
Keď mi však manželka na narodeniny v prvý januárový týždeň dala vstupenku na trailranový beh do Dorsetu, nebolo viac nad čím dumať. Kalendár mi oznámil, že mám na prípravu 4 týždne a nie je čas na premýšľanie. A tak po takmer dvoch rokoch leňošenia som hneď v ten večer vybehol na svoj prvý tréningový beh. Aj keď pol maratón nie je žiadna hrozná vzdialenosť, vedel som, že to nebude sranda. Predsa, 4 týždne sú len 4 týždne.
Dva roky nebehania, 11 kíl nadváhy, problémy ísť do postele načas a spať aspoň 6 hodín, stres, vek… všetko kričalo na mňa, že to nebude sranda ani náhodou.
Do toho moje negatívne ja stále šepkalo, že to prinajhoršom na poslednú chvíľu odvolám. Veď čo sa už len stane. V podstate nič a zároveň všetko.
Ako píše David Goggins vo svojej knihe Never Finished “väčina ľudí sa vzdá skôr, než čo i len skúsia, či to čo chcú je možné”.
Ak som sa za 6 mesiacov dokázal pripraviť na Marathon Des Sables, nie je nič, čo by ma zastavilo pred prípravou na polmaratón za 4 týždne.
Nie, nebol som naivný. Vedel som, že to nebude ľahké a bude to bolieť. No bez bolesti a odriekania nerastieme. Bez námahy nie je cesta vpred.
Polmaratón s prevýšenám 668 m som zabehol za 2:44 hod. Nič na chválenie, no je to prvá lastovička toho, že som bol späť na nohách. Začal som znova behať, upravil som stravu, leziem do postele načas a plánovať, čo všetko tento rok ešte zabehnem. A tiež o čom všetkom napíšem.
Bodka na záver
Dúfam, že aj niektorí z vás po dočítaní tohto článku nadobudnú chuť vyriešiť svoje fyzické alebo mentálne prekážky na ceste k behaniu – či už sú to bolesti, nechuť, nedostatok času, spánku, čokoľvek. Dlhodobo tvrdím, že trailové behanie nie je len šport, ale životný štýl. A ak opustíme ten, stávame sa niekým iným. Ak to tak chceme, fajn. Ak ale myslíme, že nás to nezmení na niekoho iného, mýlime sa. V mojom prípade to bola definitívne zmena k horšiemu. Som rád, že som späť.
Držím vám všetkým palce a teším sa na naše spoločné stretnutie. Či už to bude tento rok na Východniarskej stovke, inom podujatí, alebo len tak niekde náhodne.
Do skorého videnia niekde v kopcoch!
Ivan
Moje 3 najväčšie bežecké chyby roku 2021
Koncom roku 2020 som začal s 30 dňovou bežeckou výzvou s cieľom, dostať sa po vyše roku relatívneho zaháľania späť do formy. Idea bola, začať s miernym behaním každý deň a následne po 30-tich dňoch zmeniť tento režim za normálny bežecký tréning – s dlhými či tempo behmi, silovými či intervalovými tréningmi a oddychom.
Počas blížiacej sa zimy som si chcel vybudovať základ a následne na jar začať na ňom stavať. Vypísal som si viacero pretekov a vlastných výziev na leto a jeseň 2021 a vrhol sa na to.
Ak by plány dopadli podľa predstáv, článok by sa asi volal “Moje 3 najlepšie preteky roku 2021”. Všetko však nakoniec išlo úplne inak a tak som sa rozhodol napísať svoj príbeh ako odstrašujúci návod na to, ako veci nerobiť. Snáď padne na úrodnú pôdu.
Štartovná čiara
Počas rokov čo sa venujem trailovému behaniu som si privodil takmer všetky klasické bežecké zranenia a narobil takmer všetky bežecké chyby aké sa len dajú. Príchod zápalu achiloviek bol však taký náhly a nečakaný, že som tomu najprv neveril.
Prvou myšlienkou bolo, že som to deň predtým prehnal. Možno dva. Pokrivkával som a dúfal, že to o deň bude lepšie. Na druhý deň bola bolesť horšia a po týždni sa ranné vstávanie zmenilo za snahu imitovať pohyby zrelého osemdesiatnika.
Až vtedy som začal premýšľať, že sa niečo skutočne deje.
Blížilo sa leto a moje plány zrazu dostávali kopec otáznikov. Napriek tomu som pokračoval v miernom behaní s nádejou, že to pohybom dostanem do normálu. Podobne ako vždy po ťažkých pretekoch či náročných víkendoch.
V júly minulého roku, po príchode na Slovensko a pokusoch vyliečiť sa v Anglicku tak nedostatkovým letným slnkom a teplom som si uvedomil, že tadiaľ cesta nevedie. Pochopil som, že som niečo hrozne zvrzal a začal som pozerať do spätného zrkadla. Odraz v ňom sa zaostril do nepekného obrazu.
Chyba číslo 1 – Neexistujúci plán
Keď som začal koncom roku 2020 s každodenným behaním, hľadal som na rutinu čo najlepší čas. Pri rodine, dvoch firmách a viacerých projektoch som musel nájsť čas, ktorý bude dlhodobo udržateľný. Napriek môjmu už dávno proklamovanému odporu k rannému behaniu som si vybral 5:30 ráno.
S tak skorým štartom som mohol stihnúť beh, sprchu, raňajky s rodinou a rozvoz detí pred začatím pracovného dňa.
Po prvých pár dňoch boja so skorou rannou hodinou (spávať som stále chodil okolo polnoci) som sa začal dostávať do rytmu.
Jediným problémom bolo, že po návrate s inak príjemného ranného behu, nebol čas na nič ďalšie. Žiadny strečing, pomalé doplnenie tekutín či energie, žiadne cvičenie. Len rýchla sprcha, krátke raňajky a išlo sa do dňa.
Po týždňoch behania sa začali ozývať kĺby, svaly… celé telo. Namiesto analyzovania problému som okamžite “pochopil”, že problémom je skoré ráno s nedostatkom spánku a zmenil som rytmus.
Najprv som z rána beh presunul na čas obeda, neskôr na neskoré poobedie a na jar takmer výhradne na neskorú noc. Okrem toho som nezmenil nič. Stále som len naháňal denné kilometre a vytesňoval všetko ostatné.
Z 30 dňovej výzvy sa najprv stali dva mesiace, neskôr štyri, šesť… a mne v eufórii toho, ako to super zvládam úplne ušlo, že som pôvodnú ideu, po mesiaci sadnúť a navrhnúť tréningový plán, úplne vytesnil.
Keď sa dostavili spomínané problémy, na plán už bolo neskoro.
Chyba číslo 2 – Nesprávna výživa
Už zopár rokov pred Covidom som po ročnom pokuse s vegánstvom presedlal úplne na LCHF, alebo inak povedané, nízko-sacharidovú stravu s vysokým obsahom tukov.
Po tomto prechode som prestal mať problémy so žalúdkom, stabilizovala sa mi váha, cítil som sa silný a zdravý.
S príchodom Covidu som začal nevedomky svoje návyky postupne meniť. Najprv som pridal do denného repertoáru mnou doma pečený kváskový chlieb, začal som jesť viac sladených jedál, z nepravidelného pohára vína niekedy večer sa stal dosť pravidelný pohár, prestal som piť proteínové nápoje a po dlhých rokoch som zanevrel na vajíčka – dovtedy môj najobľúbenejší zdroj proteínu a energie.
A tak, v čase keď som telu dopriaval 50+ km týždenne som miesto dobrého stravovania nevedomky išiel opačným smerom. Bez akéhokoľvek uvedomenia, alebo zamyslenia.
Keď sa dostavili spomínané problémy, ani rýchla úprava k lepšiemu už nič nezachránila.
Chyba číslo 3 – Nedostatok oddychu
Behanie každý deň je v niečom úžasné. Stala sa z toho rutina, na ktorú som sa neskutočne tešil. Nemusel som sa motivovať, dokopávať či hľadať výhovorky. Každý deň je každý deň. Také rutina si prirodzene žiada dostatok oddychu a regeneračné aktivity ako strečing či masáže. V mojom prípade na nič z toho “nebol čas”.
Napriek viacerým zmenám časov na behanie som stále zotrvával v naháňaní každej dostupnej minúty dňa. Oddych sa stal nedostupnou komoditou a spánok na zoznam aktivít, ktoré budem robiť keď budem starý. A to som práve dopočúval audioknihu Proč spíme. Môj mozog a všetko racionálne čo v ňom bolo, akoby dostalo pokyn k seba-deštrukcii a ja som bol len okoloidúci, ktorý si nič nevšimol.
Keď sa dostavili spomínané problémy, ani náhly prídel dlhšieho spánku, oddychu či regeneračných aktivít už nič nedokázalo zachrániť.
Cieľová rovinka
Hektický život je obrovským problémom vo všetkom, čo v živote robíme. Napriek tomu, že mnoho ľudí hektiku miluje, v konečnom dôsledku každý na ňu nakoniec dopláca. Niekto skôr, niekto neskôr, niekto viac a niekto menej.
Mne sa podarilo dostať preplesk relatívne skoro. Na šťastie.
Aj dnes, po piatich mesiacoch oddychu a prvých behoch s cieľom vrátiť sa na traily, achilovky stále nie sú v poriadku. Cítim sa však lepšie a som šťastný, že znova behám. Tentokrát už s plánom!
V novom tréningovom pláne mám definované striedanie behania a cvičenia, po každom behu dopĺňam tekutinu a energiu, oddychujem, robím strečing. Verím, že rok 2021 si navždy zapamätám a nebude to len kvôli neskutočne šialenej pandémii Covidu.
Ak sa snažíte aj vy napchať do dňa maximum, aby náhodou nezostalo trochu miesta na zastavenie a premýšľanie, spravte tak hneď teraz. Neopakujte ani jednu z mojich chýb.
Zamyslite sa, či to čo robíte nie je šialené. Neverte, že sa vám to prepečie.
Je lepšie pribrzdiť, zaparkovať na chvíľu pri krajnici, napraviť spätné zrkadlo a pozrieť sa do neho skôr, ako keď odraz v ňom už ani trochu nie je pekný. Do cieľa sa dá dostať rôznymi cestami, no tá najhektickejšia zďaleka nemusí byť tá najlepšia a už vôbec nie najrýchlejšia.
Prajem každému z vás silný, zdravý a na behanie úspešný rok 2022. Dúfam, že s niektorými z vás sa uvidím niekde v kopcoch. A dúfam, že nebudem pri tom krivkať ako porazený d’Artagnan. A ani vy.
Ahojte!
!van
30 dňová bežecká výzva #bezkazdyden
Chceš tento rok dosiahnuť niečo výnimočné? Prekonať sám seba? Vybudovať si kondičku, zoceliť zdravie, budovať vytrvalosť či návyk, ktorý môžeš neskôr transformovať na čokoľvek iné? Alebo dokonca nabehať stovky či tisíce kilometrov? Pridaj sa do našej bežeckej výzvy #bezkazdyden!
Zlepšiť sa v niečom výrazne zo dňa na deň je nemožné. Zlepšovať sa v niečom o trochu každý deň, je viac menej jednoduché. Malé zmeny vedú časom k neuveriteľným výsledkom!
Ako sa pridať k výzve?
- Registruj sa do výzvy:
- Stiahni a vytlač si log na značenie svojho progresu.
- Obuj si tenisky a začni behať.
- Zdielaj svoje zapojenie na sociálkach s použitím hashtagu #bezkazdyden a inšpiruj aj iných.
Aké sú podmienky výzvy #bezkazdyden?
1. Bež každý deň
Prší? Veľa práce? Málo spánku? Deti? Služobná cesta? Nevadí! Len malými krokmi sa dokážeš zlepšiť vo veľkom. Navyše, každý deň nedáva priestor na výhovorky typu „zajtra si dám viac“. Každy deň je jednoducho každý deň.
2. Bež koľko vládzeš
Vzdialenosť nie je podstatná. Postačia aj 2 km alebo 15 minút denne. Je to len a len na tebe. Podstatné je behať každý deň bez ohľadu na počasie, náladu, okolnosti či tvoju rýchlosť.
3. Pridaj sa kedykoľvek
Nemusíš začať hneď. Keď však raz začneš, si na trati. Daj o tom vedieť ostatným. Ten pocit zodpovednosti že o tom niekto vie, ti pomôže prekonať ťažké dni. A určite takých zopár bude.
4. Plánuj vopred
O polnoci deň už nedobehneš. Ak nestíhaš večer, privstaň si o 30 minút skôr alebo skráť obed a behaj v strede dňa. Proste, kedykoľvek. Ale každý deň.
5. Ak vládzeš, pokračuj
Výzva je na 30 dní. Ak sa cítiš fajn, potiahni ďalších 30 dní. Uvidíš, aký je to skvelý pocit!
K čomu je to všetko dobré?
Budovať návyk deň za dňom je skvelý pocit! Ak sa ti podarí behať každý deň, bez ohľadu na náladu či počasie, za 30 dní budeš iným človekom. A to je len začiatok! Čo iné máš šancu takto ešte dosiahnuť? Čo všetko sa za tridsať dní naučíš o sebe? Kde sú vlastne tvoje limity? Raz keď to skúsiš, nebudeš vedieť prestať. Tak na čo ešte čakáš?
Dnes je druhý najlepší deň po včerajšku. Keďže ten si ale nestihol, nie je dôvod čakať dlhšie. Poď na to!
Prihlás sa do 30 dňovej bežeckej výzvy #bezkazdyden ešte dnes!
Aké sluchátka na behanie sú tie najlepšie?
Naposledy upravené 11/03/2023. Upravil Ivan.
Behanie a počúvanie patria pre mnohých z nás k sebe. Pre mňa sú behanie a počúvanie (audiokníh) doslovne spojené nádoby. Nepočúvam vždy keď behám, no asi nikdy nevybehnem bez sluchátok vo vrecku. Pre istotu. Ak sa začnem strácať vo svojich myšlienkach, mám chuť sa otočiť a vrátiť späť alebo cítim, že potrebujem mentálnu potravu pre svoj mozog, púšťam si audioknihu.
Je vlastne jedno, či počúvaš hudbu, podcasty, rádio alebo audioknihy. Ak to robíš pravidelne ako ja, skôr či neskôr začneš riešiť základnú otázku. Aké sú tie najlepšie sluchátka na behanie? A následne ďalšie. Existujú také, čo držia na svojom mieste hodiny bez vypadávania? Musím schovávať tie svoje pri prvom náznaku dažďa? Dajú sa nosiť aj bezdrôtové? A desiatky ďalších.
Keďže na výber je v dnešnej dobe tak obrovské množstvo rôznych značiek, modelov a typov, začať sa v nich orientovať a nakoniec si aj vybrať nie je jednoduché.
Ja som za roky behania vyskúšal desiatky rôznych značiek, modelov, konštrukcií a typov. V tomto článku ti skúsim pomôcť s výberom. Aby si cez rovnako zdĺhavú púť nemusel prechádzať aj ty sám.
Poďme na to!
Typy sluchátok k výberu
V princípe sa sluchátka delia do troch* základných modelov:
- štuple do uší
- sluchátka na uši
- sluchátka cez uši
Každé z nich ďalej delíme podľa typu pripojenia:
- drôtové (káblové)
- bezdrôtové (Bluetooth či NFC)
Štuple spolu so sluchátkami na uši môžu byť konštrukčne vyhotovené v piatich formách:
- voľne vkladané (len štuple)
- so zaistením v sluchovode (len štuple)
- zavesené okolo ucha
- zavesené cez hlavu
- zavesené okolo temena hlavy
A aby sme to delenie dokončili úplne, podľa odolnosti voči tekutinám (vode) ich delíme na:
- bez odolnosti voči tekutinám
- odolné voči potu či ošpriechaniu
- vode odolné
Definícia odolnosti voči vode je komplexnejšia a je rovnaká ako som písal v článku Ako si vybrať baterku na behanie.
Sluchátka cez uši sú zavesené vždy cez hlavu kvôli ich veľkosti a váhe. Napriek tomu, že na uliciach sa stretneš s “DJmi”, ktorí ich majú spustené na temeno či dokonca za hlavu, pri behaní by ti tak nezostali držať ani prvých sto krokov.
Čo naše uši považujú za prirodzené
Predkým sa pustíš do behania so sluchátkami, je veľká pravdepodovnosť, že počúvaš pri iných činnostiach. Ak si vyskúšal rôzne modely a zostal pri jednom z nich, určite začni s tým aj pri behaní.
Čo nám vadí pri pohodovom používaní nám totiž bude vadiť desaťnásobne, keď v pohode nie sme. A to je pri dlhom behaní dosť častý jav.
Aké sú teda plusy a mínusy rôznych modelov?
Štuple do uší
Tento typ sluchátok je medzi nami bežcami rozhodne najrozšírenejší.
Foto Nie je to však dané ich najlepšími vlastnosťami, ale skôr dostupnosťou, cenou a skladnosťou.
Každý nový mobilný telefón alebo prenosný prehrávač má v balení štuple a tak prirodzene mnoho bežcov nehľadá nič iné.
Okrem toho, obrovskou výhodou je ich prenosnosť a skladnosť. Zaberajú minimum miesta a nosiť ich vo vrecku pre prípad, že ich budeš chcieť použiť neznamená defacto žiadnu záťaž.
Od vyhotovenia záleží, do akej miery sú odolné a teda náchylné na poškodenie.
Pri väčšine štuplov je najväčšou nevýhodou ich rozložiteľnosť. Či už ide o penové návleky, gumená špičky, rôzne krídielká na zaistenie v uchu a podobne. Každá z takýchto častíc sa skôr či neskôr vysadí, odpojí či odlomí a chýba presne vtedy, keď chceš sluchátka použiť.
Vyriešiť tento nedostatok sa dá prilepením spomínaných častíc o slúchátka. Strácaš tým ale záruku a možnosť neskoršej výmeny danej častice za novú. Niečo za niečo.
Z tohoto dôvodu preto odporúčam sluchátka, ktoré nič (minimálne nie plánovite) odnímacie nemajú.
Najviac sa mi v minulosti osvedčili sluchátka Sennheiser Sport s uchytením cez temeno hlavy a klasické iPhone štuple.
Sennheiseri vďaka plastickej obruči držia pri pohybe ako pribité. Pri dlhom behu to veľkohlavcom ako som ja ale môže spôsobiť iritáciu kvôli prílišnému tlaku na spánkoch.
Naopak, iPhone štuple takmer človek nevníma. Ich design je dokonalou prácou a zriedka stretnem človeka, ktorý by ich nemal rád.
Čo z pohľadu pohodlnosti je najväčším plusom, je zároveň ich hlavnou nevýhodou – slabá prilnavosť k uchu pri otrasoch znamená, že ich budeš späť do ucha vtláčať každých zopár sto metrov. A rovnako aj akýkoľvek podobný model.
Tento nedostatok sa dá dobre eliminovať nosením buffa, čelenky či čapice, ktoré ti sluchátka budú držať na mieste.
Keď už sme pri tých čapiciach, vrátim sa na chvíľu späť k Sennheiserom cez temeno.
Ich najväčším nedostatkom, a nielen Sennheiserov ale všetkých podobných modelov, je komplikované nosenie v spojení s čapicou, buffom, cyklistickou helmou či čelovkou.
Križovanie viacerých vecí na hlave spôsobuje buď viac tlaku, neustále trenie, narážanie o seba alebo úplnú nemožnosť kombinovania.
Ak teda veľa beháš po zotmení či s čapicou, pred výberom primárne prihliadaj na konštrukčnú stránku sluchátok. Aj ten najkvalitnejší model sa v niektorých situáciách stane doslova nepoužiteľným.
Okrem vyššie zmienených dvoch modelov sa mi veľmi osvedčili aj bezdrôtové Mpow štuple so zavesením okolo ucha. Vynikajúco sedia, neiritujú ani pri hodinách počúvania a majú veľmi kvalitný zvuk – čo ale vlastne všetky, ktoré v tomto článku vyberám.
Ich nevýhodou sú gumené násadky, ktoré som strácal a nahrádzal defacto každých pár týždňov. Skončilo to pri zmienenom sekundovom lepidle. Problém vyriešený.
MPowy sú až nápadnou kópiou Powerbeat modelu od Beats by Dre no za doslovne desatinovú cenu.
Powerbeaty som samorejme vyskúšal tiež. Na počúvanie hudby boli vynikajúce, už menej (kvôli ich dôrazu na basy) pri audioknihách a podcastoch. Pokiaľ však miluješ dobré basy a počúvaš najčastejšie hudbu, tento model je naozaj vynikajúci. Aj keď na môj vkus nepríjemne drahý.
Posledné štuple, ktoré sa mi osvedčili a sú najlacnejšou alternatívou z môjho výberu je model ROVKING Sport. Na rozdiel od Beatsov či MPow so zavesením však nemajú plastický háčik, ale posledná časť káblu vedúca k sluchátkam je tvárna a drží sluchátka na mieste aj pri neustálom natriasaní. Ich jemná konštrukcia navyše takmer eliminuje akékoľvek spomínané problémy pri kompbinovaní s inou výbavou na hlave.
Ich nevýhodou sú klasické plastické špičky, ktoré som ja osobne po druhej strate prilepil opäť sekundovým lepidlom a opäť bol problém vyriešený.
Sluchátka na uši
Na rozdieľ od štupľov, sluchátka na uši len zriedka iritujú pri dlhom počúvaní. Zároveň, rovnako ako so štuplami, na trhu nájdeš obrovské množstvo modelov z ktorých môžeš vyberať.
Ich ďalšou výhodou proti štuplom je kvalitnejší zvuk. Priemer driveru, teda veľkosť reproduktoru v sluchátkach, ovplyvňuje a definuje kvalitu zvuku. Ak pri štuploch hovoríme o pár milimetrov v priemere, v sluchátkach na uši môžu mať veľkosť až niekoľko centimetrov.
Všetko je ale prirodzene vecou kvality komponentov. Veľkosť drivera je len jeden z mnohých.
Pre mňa najväčším plusom je, že zvuk ktorý vchádza do ucha z vonkajšej časti sluchátkach je menej intenzívny v porovnaním s tým, čo počujem pri vsadených štuploch. To nielen menej irituje pri dlhom počúvaní, ale tiež ma menej izoluje od okolia, k čomu sa ešte vrátim o trochu neskôr.
Najobľúbenejším modelom posledných dvoch rokov sa pre mňa stal Linkwitz Marathon.
Ak mnohé modely majú pevnú obruč držiacu sluchátka na ušiach, tento model využíva miesto toho plastové háky okolo uší a hrubý, no flexibilný kábel. Táto kombinácia spôsobuje, že sluchátka aj pri dlhom nosení nevadia, dobre sa kombinujú s čapicou či buffom a majú veľmi kvalitný zvuk.
Ich ďalším a mnou veľmi oceňovaným benefitom je ich možnosť nosenia na krku bez toho, aby zavadzali či obmedzovali keď nepočúvam.
Pred zakúpením modelu Marathon som skúšal aj značkové MIIEGO AL3+ Freedom, ktoré pohodlnosťou ešte viac vynikali, no po opakovanom modelovaní káblu strácali pružnosť a začali postupne od ucha odpadať. Možno to bol problém môjho modelu, no keď som objavil model Marathon 2 ktorý týmto neduhom netrpel a za takmer desatinovú cenu modelu MIIEGO, nikdy som neskúšal nový kus na potvrdenie či vyvrátenie môjho zistenia.
Ak si vyberáš sluchátka okolo hlavy či temena, podobne ako pri štuploch, pozor na križovanie s ostatným vybavením. Je veľmi nepríjemné zistiť počas behu, že niečo s nimi koliduje. Nielenže prídeš o možnosť počúvania hudby, navyše budeš hľadať ako tento nepotrebný kus výbavy priniesť v bezpečí späť do cieľa.
Veľmi populárny je aj model Solo 3 od Beats, no podobne ako pri Powerbeatsoch, príliš basový zvuk a veľmi vysoká cena neposúvajú tento model na rebríčku populárnosti príliš vysoko.
Aj keď sú sluchátka na uši v porovnaní so štupľami menej skladné a náročnejšie na prepravu, z pohľadu kvality zvuku a pohodlnosti nosenia vo väčšine prípadov štuple prebijú.
Sluchátka cez uši
Posledným typom sluchátok sú klasické veľké sluchátka cez uši. Na prvý pohľad sa môžu zdať nepraktické, no za určitých okolností sú vynikajúcim riešením. Napríklad v zime.
Ak ti záleží na kvalite toho, čo počúvaš, nie je čo riešiť. Sluchátka cez uši sú v tomto parametri superiórne vo väčšine prípadov k predchádzajúcim typom.
Pri ostatných parametroch však ťahajú za kratší koniec takmer vo všetkom.
Pre behanie je väčšina modelov príliš ťažká. Ak štuple bežne vážia do 50g, sluchátka cez uši 100-300g, sluchátka cez uši idú často od 300g až po 700g. Mať takúto záťaž na hlave v kancelárii či dome nie je problém. Niesť ju ale na hlave 5+ hodín za stále sa meniacich podmienok je už úplne iná káva.
Ďalším zásadným problémom je teplo. Ak aj takéto sluchátka príjemne zohrejú uši v zime, v teplom počasí sa pod nedýchajúcim plastom či umelou kožou začína kondenzovať teplo a pot ti doslovne dokáže zaplaviť uši. Nie je to nič príjemné.
Napriek týmto nedostatkom som so sluchátkami na uši nabehal stovky kilometrov. Pracujem so zvukom (audiokniky) a niekedy túžim alebo potrebujem počuť veci najkvalitnejšie ako sa len dá. Vtedy siaham po týchto obroch. Aj keď musím priznať, že len zriedka na veľmi dlhé behy.
Keďže pri behaní vystavuješ svoje telo a teda aj uši extrémnym podmienkam, veľmi ti odporúčam ísť do predajne a skúšať, skúšať, skúšať. Ak sa dá. Alebo si objednaj viacero modelov z Alzy, zaplať si jednoduchú možnosť vrátenia tovaru a skúšaj ich doma vždy zopár hodín. Ak tlačia či iritujú už po krátkom čase v pohodlí domova, pri behaní ti spravia zo života peklo. Bez ohľadu na ich zvukovú kvalitu či výhodnosť ponuky, sluchátka musíš zabaliť a poslať odkiaľ prišli. Alebo si ich nechaj len na doma.
Sluchátka berieš na behanie aby ti pomohli prekonať ťažké chvíľe, nie aby ti ich spôsobovali.
Mojim dlhodobo najobľúbenejším modelom bol predchodca modelu Sennheiser HD 206. Sluchátka majú vynikajúci zvuk, vážia necelých 200g a nevyvíjajú prisilný tlak ani na väčšie hlavy, ako mám ja.
Zopárkrát som skúsil aj svoje noise cancellation sluchátka Sennheiser BTC 4.50 no veľmi rýchlo som sa spamätal. Nepočuť zvuk motorov pri prebehovaní cez cestu či úplne eliminovať okolité zvuky v prírade je dosť nebezpečné. O kúsok neskôr sa k téme vrátim.
Ak aj nevieš, či budeš chcieť počas behu niečo počúvať, vložiť štuple do vrecka a bežať s nimi nie je žiadna záťaž. So sluchátkami cez uši a na uši je to už o čosi komplikovanejšie. A častokrát aj doslovne ťažšie.
S drôtom či bez drôtu
Ak používaš na počúvanie niektorý z posledných modelov mobilných telefónov, táto otázka bude mať pre teba jednoduchú odpoveď. Množstvo najpopulárnejších značiek prestalo do mobilov vkladať audio jack a tak sa výber zužuje len na tie bezdrôtové. Ale poďme po poriadku.
Drôtom pripájané sluchátka sú v porovnaní s tými bezdrôtovými, bezúdržbové. Stačí ich mať pri sebe. Bezdrôtové sluchátka treba v kratších či dlhších intervaloch nabíjať.
Závislosť bezdrôtových sluchátok na napájaní je pre nás bežcov ich najväčšou nevýhodou. Aj tie najlepšie značky nám dajú k dispozícii len niekoľko hodín počúvania. Navyše, nielenže ony samy potrebujú energiu, bezdrôtový prenos vybíja rýchlejšie aj samotný prehrávač alebo mobilný telefón.
Čo sa pri domácom použití nezdá byť problémom, sedem či desať hodinová výdrž môže byť limitujúca.
Našťastie, lepšie modely bezdrôtových sluchátok dokážu vydržať na jedno nabitie aj za hranicu desať hodín. Navyše, ak využívajú bluetooth technológiu verzie 4.0 a vyššie, spotreba energie sa na oboch stranách výrazne znižuje. No nikdy to nebude klasický drôt.
Ako kompenzácia tohto nedostatku však je jednoznačne komfort ich používania. Žiadne káble ktoré treba niekam schovať aby nezavadzali alebo sa nezachytávali o konáre a vetvičky.
Keď sa chystám na dlhé hodiny von alebo na preteky, beriem si dvoje sluchátka. Viem, je to extrém, ale tých 50g navyše mi za to stojí. Hlavne keď viem, že mi to pomôže prekonať najhoršie chvíle. A tie ako na potvoru bývajú ku koncu, kedy nielen mne, ale aj technike dochádza dych. Mať to poistené teda nie je vôbec odveci.
Bezpečnosť pri nosení sluchátok
Sluchátka a počúvanie sú vynikajúci pomocník. Na druhej strane ti sluchátka do menšej či väčšej miery skreslujú prostredie, v ktorom sa nachádzaš.
Únava spojená so zvukom, ktorý ťa doslovne izoluje od okolia ak to preženieš je za niektorých podmienok nebezpečná kombinácia.
Ak beháš v lese, kde zťažka stretneš živú bytosť, nie je to problém. Ak teda netrpíš záchvatmi úzkosti z nečakaného stretnutia s nejakým zvieraťom. V prípade, že často prechádzaš cez cestu alebo využívaš cyklistické chodníky, musíš dianie navôkol registrovať.
Zvuk, ktorý prinášajú slúchadlá nesmie v takýchto situáciá izolovať okolité zvuky. Dokonca, z pohľadu bezpečnosti je lepšie si v takých situáciach zložiť sluchátka a vrátiť ich späť až keď je to bezpečné.
Na začiatku, keď som často behával krátke úseky po síce málo ale predsa využívanej ceste som neraz takmer skončil pod kolesami. Nie, že by som behal v strede cesty a bez uvedomenia si okolia, no občasné vyhnutie sa mláke, či kontrola tempa na hodinkách ma dostali rovno do cesty zozadu prichádzajúcemu autu či bicyklu. Únava z nás robí nepozorných a s hlukovou izoláciou od okolia to môže byť veľmi nebezpečná kombinácia.
Mnohé preteky na ktorých som sa zúčastnil používanie sluchátok neodporúčali a niektoré dokonca zakazovali. S hrozbou diskvalifikácie. Aj keď takáto hrozba od organizátorov priamo njestvuje, konečné rozhodnutie je na tebe. Ľutosť na nemocničnom lôžku je neskoré uvedomenie.
Vyklusanie na záver
Aj keď behanie milujeme, nie vždy dokážeme byť sami so sebou. Niekedy sa nám nechce vybehnúť do nečasu, inokedy nás počas behu prehovára náš mozog, že je čas sa na všetko vykašlať, že nás niečo bolí viac ako je normálne, alebo každý premýšľajúci človek sa miesto lopotenia v kopcoch prevaľuje v posteli.
Hudba a hovorené slovo môžu v takých situáciách pôsobiť ako booster – nenahraditeľný pomocník, ktorý odvedie naše myšlienky iným smerom, zlepší náladu a potiahne nás cez najťažšie momenty.
Tábory ako pri všetkom sú rozdelené na dve strany. Jedni vravia, že sluchátkami sa uberáme o možnosť vnímať okolie, precítiť prostredie nielen cez oči ale aj uši. Druhá skupina, do ktorej patrím aj ja to berú viac pragmaticky. Hlavne keď ide do tuhého.
Je úžasné vedieť byť prítomný v danom momente na danom mieste, počúvať okolie, byť ponorený do vlastných myšlienok. Niekedy sa však dostaneme ďaleko od takejto pohody.
Nosenie sluchátok pri behaní je pre mňa úplnou súčasťou výbavy. Ako tam v zime patria rukavice a náhradná teplá vrstva, v lete suché tričko ktoré po hodinách vo vlhku a smrade dokáže nakopnúť moju energiu, patria tam aj sluchátka.
Ak bojuješ s tým, do ktorého tábora by si mal a chcel patriť, daj tomu voľný priebeh. Skús jedno aj druhé a porovnaj po čase, aké to bolo. Behanie je individuálna cesta. Nemá rovnaké pravidlá pre všetkých z nás. Ak nti sluchátka na ušiach pomôžu byť lepším bežcom, je to rozhodne dobrá voľba.
Ahojte niekde v kopcoch!
[*]: Existuje ešte aj štvrtá kategória, sluchátka ktoré sa len k ušom prikladajú a cez vibrácie do ušnej okostnice sprostredkovávajú zvuk našemu mozgu. Tie som nikdy neskúšal a osobne ich zaraďujem skôr do kategórie prenosných reproduktorov ako sluchátok.