bezecky-restart

Niekedy potrebujeme tvrdý reštart

Keď niečim nežijem, nehovorím ani nepíšem o tom. Nikto nechce počúvať rady “marketingového mága”, ktorý roky nestál za jedinou úspešnou marketingovou kampaňou či business guru s neúspešnou firmnou ako jediným merítkom schopnosti.

Rovnako určite nikto nechce čítať o trailovom behaní od človeka, ktorý už mesiace sedí doma za počítačom a tenisky ani nevie kde má odložené. Tak to vnímam a verím, že tak je to správne. Aj keď to znamená dať ruky preč od niečoho, čo mám tak rád. Od písania článkov na tento blog.

Zápal achilovky je tu

Pár mesiacov pred letom 2021 som začal cítiť achilovku. Najprv len zvláštny pocit necitlivosti na päte, neskôr neschopnosť normálne chodiť po prebudení.

V prvých mesiacoch som “stuhnuté rána” vždy rozchodil a zvyšok dňa bol relatívne v pohode. Behanie sa však stalo konštantným problémom.

Po čo i len voľnom behu na pár kilometrov som nasledujúce ráno nevládal stúpiť na nohu bez bolesti. Päta bola zrazu tak citlivá, že aj jemný dotyk pôsobil ako udretie v intenzite, ktorá ma prehýbala v páse. A tak som tesne pred spomínaným letom prestal behať.

Dúfal som, že som to len prepálil a oddych počas nasledujúcich mesiacov, dovolenka v teple, morská voda a neviem čo ešte všetko iné mi zázračne pomôže.

Začal som tiež achilovku naťahovať výponmi a strečingom, mysliac si, že po lete bude všetko v poriadku ako predtým.

Leto prešlo a nič sa nezmenilo.

Nechcel som sa poddať a začal som kde tu behávať, no každý beh ma následne odstavil na jeden-dva dni, ktoré som doslovne prekrivkal. Začal som priberať a behanie som postupne vytlačil do úzadia. Ak je to preťažené, viac oddychu to iste časom fixne. Lenže nefixlo.

Na jar 2022 som už bol zúfalý. Chcel som sa cez to dostať za každú cenu. Začal som behať v snahe “zatni zuby a choď, to sa spraví”, cvičil som, naťahoval nohu, masíroval, hľadal rôzne návody na pomoc na internete. Nič nepomáhalo.

 

Zázračný laser

Jedného dňa mi kolega Jakub, tiež bežec, poradil kliniku v Petržalke, špecializujúcu sa na zápaly achiloviek u športovcov. Nie cez operácie, ale cez “zázračný” laser.

Ak ste zažili čo i len takúto malú mieru chronickej bolesti viete, že človek skúsi všetko ak je na obzore vidina pomoci.

Objednal som sa cez internet, vyplnil dotazník a dostavil sa na zaplatenú polhodinovú konzultáciu. Tá skončila už po siedmych minútach.

Lekár, otec majitela firmy, najprv so mnou prešiel môj dotazník, viackrát sa s jemným sarkazmom dopytoval na to “čo si predstavujem ja pod pojmom ultrabežec” keďže som to uviedol v dotazníku. Nech som sa snažil ako som chcel, nič “tankopraporové” ma však v tom momente nevedelo napadnúť (na druhej strane pri výške 191 cm a váhe 100+ kg naozaj nepôsobím ako bežec, uznávam).

Následne doslova vyskočil z kresla a bežal na chodbu odchytiť kolegyňu s dotazom na voľnosť laseru. Tá mu povedala, že je voľný a s úsmevom na tvári prišiel späť do ošetrovne. Povedal mi, že je to zápal achilovky, ktorý ich laser potlačí a po desiatich sedeniach bude všetko ok. A ak náhodou aj nie, pomôže následná operácia, ktorá nie je žiaden problém.

Spýtal som sa ho, či sa najprv nepresvedčí vyšetrením pred vyrieknutím diagnózy či je to to čo si myslí. Pokynul mi aby som si ľahol na vyšetrovaciu postel, chytil mi nohu, a začal stláčať smerom dole na strane lýtka. Keď som pri stlačení päty vykríkol, povedal, že to je presne ako predpovedal a môžem bežať na prvé “ožarovanie”. Ja v záchvate eufórie, že za 400 EUR budem zrazu znova v poriadku som “bežal”.

Ako to skončilo asi tušíte. Okrem príjemného pocitu a dobrých rozhovorov s veľmi milým personálom, ktorý mi nohu ožaroval sa nič nezmenilo. Nula. Zero. Náda.

A tak som hľadal ďalej.

 

Fyzioterapia druhej nohy

V našej malej bežeckej škole kde bývam, mi profi tréner Pete povedal, že on má už tiež mesiace rovnaký problém a v lete sa chystá na operáciu. Taktiež mu nepomohlo nič čo skúšal a ako človek s konexiami na športových lekárov sa rozhodol, že to čo mu radia je naozaj to pravé.

Vtedy mi skleslo srdce a povedal som si, že ak ďalšie leto a kľud nepomôžu, pôjdem jeho cestou. Leto prešlo v pokoji bez behania a po návrate do UK som sa s Petom stretol na rannom behu s ďeťmi.

Predtým krívajúci a dosť mrzutý Pete bol zrazu samý úsmev… a behal! Operácia teda musela pomôcť.

Ako vysvitlo, operácia nebola na príčine.

Predkým sa dostal na operáciu, išiel na botoxové injekcie do achilovky. Po prvom polmaratóne bol však tam kde predtým.

V úplnej zúfalosti sa nechal nahovoriť na ešte jednu fyzioterapiu k človeku, ktorý vraj stavia na nohy aj ťažšie prípady. Vravel, že tak zbitý a ubolený sa nikdy necítil ako po pol hodinke u tejto dámy.

Problém vraj nebol v achilovke, ale postoji, držaní hlavy, tela a neviem v čom všetkom. V našom tele nič totiž nefunguje autonómne. Všetko so všetkým súvisý.

Po týždňoch brutálnych korekcií a cvičení bol Pete bez bolesti. Mesiac neskôr a zopár dlhých behoch stále rovnako dobre. Pre mňa to znelo ako malý zázrak.

Vypýtal som si kontakt a s nadšením som veril v rovnaký priebeh aj u mňa. Keďže som ale v ten víkend odchádzal na týždeň pracovne preč, povedal som si, že sa objednám až po návrate.

V ten večer som začal ako často predtým na Youtube hľadať, či niečo nové súvisiace s tým čo mi vravel Pete ohľadne zápalu achilovky nenájdem.

Okrem všetkých dávno videných videí som našiel jedno nové. Vlastne dosť staré, ale mnou ešte nevidené video Dr. Berga. Tohoto lekára som poznal ešte z čias zrodu mojej inklinácie k LCHF (low carb high fat) ako Keto lekára a bol som dosť prekvapený, že natočil niečo aj k zápalu achilovky. Neodolal som a pustil som si ho.

 

 

Na videu ukazuje, ako je v takomto prípade dôležité nechytať sa bolavej achilovky, ale venovať sa presne tej opačnej. Ak má človek bolesti na ľavej achilovke musí si masírovať pravú atď.

Pod videom boli desiatky komentárov ľudí, tvrdiacich ako im to pomohlo. Keďže som nemal čo stratiť, začal som si masírovať pravú pätu, achilovku, lýtko ako aj šlachy na oboch stranách medzi píšťalou a lýtkovým svalom (nie, nie som lekár ako iste tušíte z mnou používaných termínov), ako to odporúčal.

Nezažil som žiaden zázrak a nevyskočil som po pár minútach na nohy bez bolesti, no cítil som sa príjemne. A nasledujúce ráno tiež.

Tak som to skúsil znova a znova počas nasledujúcich dní na cestách a zistil, že bolesť postupne naozaj odchádza. Po týždni som si uvedomil, že ráno už nemusím rozchodievať nohu a prvom skúšobnom behu som nemal žiadne bolesti. Nechcel som tomu sám veriť! Po viac ako roku a pol nebehania som bol zrazu späť v hre! Aspoň som si to navrával.

 

Lenivosť bolí viac ako zapálená achilovka

Tento dlhý čas záhalky však spôsobil sekundárny problém a vôbec nie zanedbateľný. Pribral som 11 kg a moje nadšenie pre beh sa niekam stiahlo.

Na konferencii Mužom.sk, ktorá sa konala v ten týždeň môjho objavenia masáže Dr. Berga som s Peťom Podlesným uzavrel dohodu, že ideme spolu v 2023 na Východniarsku stovku. V zápale eufórie z prvých pozitívnych ohlasov mojej achilovky som povedal áno. Behať pravidelne som však nezačal.

Keď som na vianoce dostal od kamarátky správu, že ráta so mnou na behoch počas jary 2023, bral som to ako “to je ešte kopec času”. Po novom roku sa rozbehám.

Keď mi však manželka na narodeniny v prvý januárový týždeň dala vstupenku na trailranový beh do Dorsetu, nebolo viac nad čím dumať. Kalendár mi oznámil, že mám na prípravu 4 týždne a nie je čas na premýšľanie. A tak po takmer dvoch rokoch leňošenia som hneď v ten večer vybehol na svoj prvý tréningový beh. Aj keď pol maratón nie je žiadna hrozná vzdialenosť, vedel som, že to nebude sranda. Predsa, 4 týždne sú len 4 týždne.

Dva roky nebehania, 11 kíl nadváhy, problémy ísť do postele načas a spať aspoň 6 hodín, stres, vek… všetko kričalo na mňa, že to nebude sranda ani náhodou.

Do toho moje negatívne ja stále šepkalo, že to prinajhoršom na poslednú chvíľu odvolám. Veď čo sa už len stane. V podstate nič a zároveň všetko.

Ako píše David Goggins vo svojej knihe Never Finished “väčina ľudí sa vzdá skôr, než čo i len skúsia, či to čo chcú je možné”.

Ak som sa za 6 mesiacov dokázal pripraviť na Marathon Des Sables, nie je nič, čo by ma zastavilo pred prípravou na polmaratón za 4 týždne.

Nie, nebol som naivný. Vedel som, že to nebude ľahké a bude to bolieť. No bez bolesti a odriekania nerastieme. Bez námahy nie je cesta vpred.

Polmaratón s prevýšenám 668 m som zabehol za 2:44 hod. Nič na chválenie, no je to prvá lastovička toho, že som bol späť na nohách. Začal som znova behať, upravil som stravu, leziem do postele načas a plánovať, čo všetko tento rok ešte zabehnem. A tiež o čom všetkom napíšem.

 

Bodka na záver

Dúfam, že aj niektorí z vás po dočítaní tohto článku nadobudnú chuť vyriešiť svoje fyzické alebo mentálne prekážky na ceste k behaniu – či už sú to bolesti, nechuť, nedostatok času, spánku, čokoľvek. Dlhodobo tvrdím, že trailové behanie nie je len šport, ale životný štýl. A ak opustíme ten, stávame sa niekým iným. Ak to tak chceme, fajn. Ak ale myslíme, že nás to nezmení na niekoho iného, mýlime sa. V mojom prípade to bola definitívne zmena k horšiemu. Som rád, že som späť.

Držím vám všetkým palce a teším sa na naše spoločné stretnutie. Či už to bude tento rok na Východniarskej stovke, inom podujatí, alebo len tak niekde náhodne.

Do skorého videnia niekde v kopcoch!

Ivan

About The Author

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Leziete si doma na nervy?

Poď radšej behať!

trailrun.sk

Dostaneš od nás len to, čo ťa bude zaujímať.

Nič viac. A rozhodne žiaden spam!

Scroll to Top