Daniel H. Pink píše o dvoch druhoch motivácie pri všetkom, čo robíme. Jedna je tá interná, kedy napredujeme a robíme veci preto, že túžime vnútorne rásť, zlepšovať sa a meniť. Druhá je externá, kedy nás motivuje potreba napĺňať niekoho iného predstavy, očakávania a túžby.
Za roky behania sa často vraciam k otázke, kedy je čas zmeniť bežecké topánky. Sám som človek, ktorý sa snaží využiť veci na maximum, niekedy aj za cenu toho, že už naozaj nevyzerajú najlepšie a tak rozhodnutie, kedy je ten správny čas, nie je z môjho pohľadu vždy ľahké.
Rozhodol som zistiť, ako na to pozerajú iní ľudia – výrobcovia topánok, tréneri, lekári, bežci. Ak sa vám nechce čítať dlhý článok, tu je krátke zhrnutie:
Každý má na túto problematiku iný názor a argumenty a ku jednoznačnému názoru sa nikdy nedostanete. A teraz je čas na dlhšie rozprávanie.
Chápem, že ľudia nemajú vždy dobrú náladu. Ani ja nie. Nech je dôvodom zlej nálady čokoľvek, len zriedka sa týka náhodných ľudí okolo nás. Prečo im to teda dávať vyžrať?
Trailové behanie je pre mňa oddych. Zábava, pasia a všetko, čo robím, lebo to chcem.
V ultrabežeckej komunite je Dean Karnazes považovaný za narcisa a egoistu. Prečo? Lebo okrem toho, že mnoho toho odbehal, ešte viac o tom dokázal aj narozprávať. A napísať. Vďaka jeho knihám ako Ultramarathon Man sa mnohí ľudia dostali k ultra behaniu, alebo behaniu ako takému. Prečo teda tá komunitná nenávisť? Dean spravil niečo, čo je …
Vždy som sa svetácky smial bežcom, keď pri deťoch prestali behávať. Považoval som to za skvelú výhovorku.
“Mám malé deti, nie je čas na behanie.”
Až pokiaľ realita nezrazila aj mňa.
Behať pri prvom dieťati sa dalo. Manželka zvládala tie hodiny bezo mňa bez väčšieho reptania. Musel som upraviť časy keď som obúval tenisky, no stále sa mi darilo viac-menej držať plánu. Cítil som sa ako majster sveta, ktorý na rozdiel od iných všetko v pohode zvláda.
Potom sa nám narodilo druhé dieťa. A slušný preplesk reality nedal dlho na sebe čakať.
Pri ultra behoch konajúcich sa prevažne na americkom kontinente sa zaviedol trend využívania tzv. vodičov. Sú to bežci, ktorí majú povolené od určitej časti trate sprevádzať pretekárov až do cieľa. Tento trend sa dostal už aj do Európy a mnohé zabehané ultra preteky ho povolili už tiež. Je to však pre nás ozajstný prínos?
Trailové behanie nie je klasickým behom. Nie je to len o prekonávaní vzdialenosti za najlepší možný čas, ale o prekonávaní vlastných limitov. Každý beh je nový zážitok, každé preteky novou *expedíciou*.
Mnoho bežcov prepadne pocitu, že k behaniu potrebujú dokonalú výstroj. Najlepšie tenisky, najkvalitnejšie materiály, najlepšie hodinky.
Je to rovnaká delúzia ako pri väčšine športov.
K tomu, aby človek začal s trailovým behaním, potrebuje minimum niečoho špeciálneho. A to je celá pointa tohto športu. Minimalizmus.
Zabehol so polmaratón či maratón a premýšľaš čo ďalej? Máš na to aby si zvládol dlhšiu trasu? Viac dňové podujatie? Horšie podmienky? Podvedome cítiš, že by si to chcel, ale dostatočne si neveríš? Nie si sám. Podobnými myšlienkami trpí väčšina (a nielen) bežcov. Čítaj ďalej. Dozvieš sa, ako sa pohnúť vpred a neustále posúvať vlastné limity.
Behanie, podobne ako čokoľvek iné v živote je vecou motivácie. Ak máme motiváciu, zvyšok je len vecou disciplíny. Veľmi zjednodušene povedané, samozrejme.
Pred vyše dvanástimi rokmi, v sobotu 2. októbra 2004, sa 13 amatérskych bežcov stretlo v londýnskom Bushy parku, aby si spoločne odbehli 5km okruh. Cieľom bolo zmysluplné využitie sobotného rána v kruhu rodiny a kamarátov. Druhý stretnutie sa uskutočnilo až v roku 2007 vo Wimbledone, asi 8 km vzdialenom od Bushy parku a Parkrun uzrel svetlo sveta. Dnes je toto voľné sobotnajšie behanie hnutím rozšírenom po celom svete s vyše miliónom registrovaných bežcov.
