Dragon’s Back Race 2015. Keby nebolo keby…

Sú 4 hodiny ráno a ja už naozaj nevládzem. Som na nohách rovných 21 hodín. Mokrý, uzimený, hladný, smädný a totálne vyčerpaný. Rozbalujem alumíniový bivakovací vak a lahám si vedľa cesty do mokrej trávy a kamenia. Spánok ma zlomí skôr, ako sa telo stihne poriadne dotknúť zeme. Keby nebolo keby…

Štart

Tento rok nás na štarte stojí 128. Pretekári z celého sveta, ručne akceptovaní organizátormi z viac ako 300 uchádzačov. Niektorí idú bojovať o prvenstvá, niektorí len dobehnúť do konca. Ja sa idem pokúsiť vybojovať miesto aspoň v prvej polovici. Keď nie lepšie.

1. deň

Je sedem hodín ráno a vyrážame z kaštiela Conwy do jemného dažďa. Napriek tomu je nálada vynikajúca a každý sa usmieva. Na ako dlho, ukáže len čas.

DBR Štart

Tento deň nás čaká prvý masaker. Približne 50 km ak si človek zvolí optimálnu trasu a celkové stúpanie vyše 3 800 metrov. Trasa prechádza cez všetky takzvané Walšské trojtisícovky (3 000 stôp, cca 1 000 m, vysoké kopce). V roku 2012 vyradil prvý deň z pretekov 53 závodníkov. Málo? Na štarte nás bolo vtedy iba 82.

Po prvých dažďových prehánkach a rozohriatí padne na kopce hmla, že nie je vidieť viac ako na 20 m pred seba. Asi som to ešte nespomenul. DBR je orientačný závod, kde sa každý rozhoduje o svojej trase, nakoľko veľká časť terénu nemá žiadne oficiálne chodníky, cestičky a už vôbec nie značenia. Karpaty to rozhodne nie sú. Cestu si určuje každý sám a od toho závisí aj rýchlosť napredovania a celkovo urazená denná vzdialenosť.

No a mojou veľkou slabinou je práve orientácia.

Niežeby som nevedel zaobchádzať s mapou či orientovať sa v teréne. No robiť to počas behu či rýchleho napredovania, v hmle a daždi je úplne iná káva. Nehovoriac o absolútne chýbajúcej skúsenosti s týmito konkrétnymi mapami. Chyba, ku ktorej sa ešte vrátim.

Moja priemerná rýchlosť rapídne klesá a frustrácia miestami rastie.

Pri stúpaní na Drum ma zrazu chytajú kŕče do oboch stehien a lýtok naraz a nezostáva mi nič len zastaviť a poriadne sa porozťahovať. Nikdy čo si pamätám som nemal kŕče počas behania. A teraz ma chytia hneď prvý deň a úplne na najnevhodnejšom mieste v strede bieleho mlieka niekde… kde to vlastne som?

Hltám solné tabletky (pozostatok z Marathon des Sables), ktoré som si len pre istotu nabalil a rýchlo sa snažím zorientovať. Do 15 minút dobieham malú skupinu ľudí, z ktorými som predtým napredoval. Hneď sa cítim lepšie fyzicky aj mentálne. Viac ľudí na dohľad dáva väčšiu šancu nenarobiť drastické chyby pri rozhodovaní. To mi bolo osudným v DBR 2012 a nechcem sa opakovať. Raz stačilo.

Postupne sa predieram vpred a cítim sa dobre. Nohy sa mi trasú a nestíham s dychom, ale inak sa mi až po slávny Crib Goch vcelku darí. Zrazu sa mi vracajú kŕče a ja sa druhýkrát na dlhé minúty musím rozťahovať a stáť. Ak sa mi niečo podobné stane na hrane tohto exponovaného kopca, do smiechu mi teda fakt nebude.

Crib Goch

Prechod Crib Gochu mi trvá večnosť. V momente keď uvoľním nohu pri lezení nahor, kŕč sa mi vracia a tak umelo držím spodnú nohu vždy našponovanú. Je to vysilujúce, frustrujúce a hlavne spomaľujúce. Minúty sa neskutočne vlečú.

Vpred ma ženie predstava studenej Coly na vrchole Snowdonu. Je až neuveriteľné, ako niečo čo takmer nekonzumujem vie vyvolať také pocity vnútorného očakávania a nadšenia.

Nič sa ale nedeje. Ešte nezačala sezóna a reštaurácia je zavretá. Silný vietor mi však nedovoľuje ani na sekundu zastať a aspoň si ponadávať. Musím ísť ďalej. Aspoň že je cieľ už na dohlad. Samozrejme, len obrazne.

Napriek všetkým ťažkostiam, bolestiam, neschopnosti jesť či pocitu dehydratácie dobieham do cieľa po necelých 13-tich hodinách. Za svetla. Moja psychika dostáva obrovský boost a som pripravený na druhý deň. Teda, aspoň si to počas nechutnajúcej curry večere navrávam. Zároveň sa dopúsťam ďalšej veľkej chyby, ktorú si v tej únave ani len neuvedomujem. O tom však až trochu neskôr.

Rekapitulácia 1. dňa:

Mapa prvého dňa

Movescount log>>

Vzdialenosť : 49,29 km // Prevýšenie : 4 407 m // Celkový čas : 12:58:12 hod // Umiestnenie: 70. Miesto

Trasa : Conwy Mountain > Sychnant Pass > Ta y Fan > Drum > Foel Fras > Carnedd Gwenllian > Foel Grach > Carnedd Llewelyn > Carnedd > Pen yr Ole Wen > Ogwen Valley > Tryfan > Glyder Fach > Glyder Fawr > Pen-y-Pass > Crib Goch > Garnedd Ugain > Snowdon > Y Lliwedd > Gallt y Wenallt > Bridge > Hafod y Llan Campside

2. Deň

Napriek skorej rannej hodine je už príjemne teplo. Dvíha mi to náladu. Pol hodinu v rade na raňajky ma žrali midže (malinké mušky, ktoré nalietavajú v stovkách a kúšu ako zbesilé), nevedel som si nájsť nabalené jedlo a pri zbesilom balení za kúsania týchto malých sviní som si odtrhol zips na batohu. Teraz ho držia pokope dve zicherky. Ale aspoň že počasie je pekné.

Závody sa od roku 2012 posunuli zo septembra na jún, čo má priniesť viac svetla a stabilnejšie počasie. Svetla máme rozhodne viac, no to počasie… ale nakoniec, sme vo Walse. Tu je aj jemné mrholenie považované za slnečný deň.

Prvé kilometre sa držím vo dvojici s Lloydom, profesionálnym fotografom z Hong Kongu. Je pôvodom Angličan, no celý život strávil s otcom vojakom niekde inde. Cesta nám ide od ruky až do momentu prvého ostrého stúpania na Cnicht, kde s rastúcim teplom začínam zaostávať. Po chvíli už napredujem sám, nikde na okolí ani duše. Ak je človek na prvej pozícii, verím, že tento pocit musí byť príjemný, no zažívať to v strede pola prináša nepríjemnú otázku – idem naozaj dobrým smerom? Po polhodine spozorujem ďalších bežcov. Som na správnej trase.

Za druhým kontrolným stanoviskom na vrchole Moelwyn Mawr, pri šúchaní po zadku zle zvoleným svahom dolu, strácam mapu. Uvedomujem si to až v momente, kedy som stovky metrov ďaleko a návrat by znamenal stratu času a tak vzácnej mentálnej energie. Preklínam sa. Zvažujem možnosti a rozhodujem sa pokračovať. Niekoho snáď dobehnem a podarí sa mi pokračovať v závese za ním.

Keď po treťom stanovisku na Moelwyn Bach takmer miniem 4. kontrolný bod ([vďaka Jez][jezz], že si ma na to upozornil!), je mi jasné, že takto to ďalej nepôjde. Nalepujem sa na dvoch chalanov, Steva a Petra s rozhodnutím, že sa ich nepustím. Nemám inú šancu. Čaká nás takmer 20 km naprieč relatívne rovným, no komplikovaným terénom. Nesmieme vstupovať a prechádzať súkromné pozemky, alebo trasy bez povolenia prechodu. A to bez mapy nie je šanca vo Walese rozpoznať.

Každý ultra beh je nielen vecou kondičky, ale aj schopnosti adaptácie na meniace sa podmienky. A mne sa podmienky pred malou chvíľou zmenili rapídne.

Na moje sklamanie, napredujeme hrozne pomaly. Peter potrebuje každú chvíľu oddych a ani Steve sa nešponuje do lepších výkonov. Je to frustrujúce, no nemám na výber.

Ocitáme sa na dlhom asfaltovom okruhu a nálada nám všetkým opadá. Niekde sme zišli z trasy a vyšli sme o zopár kilometrov inde než sme plánovali. Rozhodujeme sa pre beh po asfaltke. Je cítiť napätie medzi nami, lebo takto sme to nikto neplánoval. Postupujeme v horúcom dni vpred po rozpálenom asfalte.

Po asi pol hodine sa spoza zákruty za nami vynára čech Pavel “The Machine” Paloncy a o niekoľko minút nás dobieha. Prehodíme zopár slov a je preč. Nálada sa nám mení ako mávnutím zázračného prútika. Ak si minuloročný víťaz brutálneho závodu The Spine zvolil túto trasu, vôbec nie sme tak mimo! Napredovanie zrazu naberá úplne iný rozmer.

Pri dlhých behoch na človeka dolahá mentálna demencia. Prestáva racionálne premýšlať a dopúšťa sa úplne detských chýb. Do polovice dobiehame 15 minút pre uzatvorením trasy, nakoľko sme to v hlave celý čas zle počítali a netlačili dostatočne na výkon. Od tohto momentu naozaj pociťujeme tlak pretekov.

Vysvetlenie zlého počítania : Každý závodním môže vyštartovať kedy chce. Na základe predošlého dňa má odporúčaný čas štartu, ale tento nie je povinný. Každý preto štaruje ako sa cíti a hlavne stíha. Ja som štartoval o siedmej a miesto pozerania na hodinky som si podľa odbehnutej doby počítal, koľko mám ešte času. To sa ukázalo ako veľmi zlá taktika. Veľmi zlá.

Každý nasledujúci vrch má odporúčaný časový limit, aby pretekár stihol dobehnúť do cieľa pre uzávierkou o 23:00. Napredujeme zo všetkých síl, ale každý nasledujúci vrch pokorujeme so Stevom Hayesom po takomto odporúčanom čase. Slnko pomaly klesá k horizontu a my začíname naháňačku. Doslovne letíme dolu posledným kopcom s odhodlaním posledných 5 km bežať čo to dá. Podľa výpočtov máme na to 45 minút, čo sa nezdá byť tak hrozné. Ale, naozaj?

Posledné 2 km sú umelo vybudovaný “koridor” v lese, ktorý sa vlní ako serpentína bez hlbšieho zmyslu hore a dolu. Opúšťa ma akákoľvek sila a chuť pokračovať ďalej. Nedokážem držať tempo a cítim, že som to stratil. Závody pre mňa skončili, no rozhodujem sa to dobehnúť, aj keď už po limite. Tesne pred cieľom dobieham Simona Franklina, ktorý si v pohode vykračuje a nechápavo pozerá, kam sa tak ženiem. Do uzávierky zostáva ešte 45 minút.

A je to tu! Zle som si odpočítal čas od môjho štartu a nie je 23:15 ako som bol presvedčený, ale len 22:15! A tak ukončujem aj druhý deň v časovom limite. Rozhodne nie však v tak pozitívnej nálade ako deň predtým. Na prstoch mám prvé pľuzgiere a doľahá na mňa únava. A to nás všetkých čakajú ešte 3 dlhé dni.

Rekapitulácia 2. dňa:

Mapa druhého dňa

Movescount log>>

Vzdialenosť : 61,2 km // Prevýšenie : 3 585 m // Celkový čas : 15:45:51 hod // Umiestnenie: 77. miesto

Trasa : Cnicht > Moelwyn Mawr > Moelwyn Bach > Dam > Cwm Bychan Farm > Rhinog Fawr > Rhinog Fach > Y Llethr > Diffwys > Vanner Farm

3. Deň

Tento deň vyzerá, že bude veľmi náročný. Kilometráž narastá a prevýšenie zostáva stále vysoké. Čaká nás približne 68 km a ja sa zo všetkých síl snažím vyštartovať skôr. Včera to bolo naozaj len tak-tak.

Tesne pred štartom si prepichujem v stane prvá tri veľké pluzgiere a prelepujem ich. Večer budú späť a horšie, ale to je teraz ďaleká budúcnosť. Pomaly sa rozkrivkávam a o pol siedmej vyrážam do ďalšieho slnečného dňa. Aspoň že počasie je pozitívne.

Na začiatku sa snažím držať sa malých skupiniek aby ma niekto ťahal no na prvom stúpaní sa postupne rozliezame do rôznych smerov. Tento kopec, Gu Graig, si pamätám z pred troch rokov a túžim ho zdolať lepšie ako vtedy. Nedarí sa. Opäť sa predieram vysokou rozmočenou trávou a na vrchole mám celkom dosť. A to mám za sebou len prvých 7,5 km.

Na Penydagair dobieham Steva z predošlého dňa a neskôr sa spájame aj s Jonathanom, Simonom a Andym. Rýchlosť napredovania je pomalá, všetci sme po predchádzajúcich dvoch dňoch už rozbitý. Uvedomujeme si však, že vzdialenosť a čas nám nedávajú moc šancí na vydýchanie. Terén sa postupne začína meniť na viac trávnatý ako kamenistý, čo je neskutočná úľava pre precitlivelé nohy.

Opakuje sa situácia z predošlého dňa. Posledný kopec pred stredovým podporným stanovišťom, Tarren I Gesail, strmý a blatový kopec, doslovne vyfuním a dole sa rútim strmhlav. Podľa odhadov je naozaj malá pravdepodobnosť, že stihnem kontrolné stanovisko načas. Steve sa odtrháva a beží sám, ja vsádzam na vyhlásenie Andyho a Simona, ktorí na tomto mieste boli minulý rok a tvrdia, že poznajú rýchlu cestu cez les dolu.

Bežíme čo vládzeme a naozaj, o pol hodinu sme na asfaltke, ktorá nás vedie cez stred mesta až ku kontrolnému stanovisku. Posledné 2 km v rozpálenom dni, po asfalte a s nohami citlivými už na každý krok, sú malým utrpením.

Do stanoviska vbieham 10 minút pred uzávierkou – dosť času na dočerpanie vody a najedenie sa. Steve dobieha o päť minút neskôr. Podobne ako včera, krátko na to vybiehame spolu do zúfalej naháňačky dlhého dňa. Náladu mám však vynikajúcu.

Začína ma bolieť koleno a šlapy sú poznateľne citlivé na každý krok. Cítim pulzovať nové pľuzgiere a vlhké tenisky tomu moc nepomáhajú. Alternatív však veľa nezostáva. A tak sa celá skupinka, v tomto momente už šiestich ľudí, naháňame za cieľom.

Začína sa stmievať a dolahá na mňa pesimizmus. Stále sme ďaleko a začína byť chladno… Výstup na posledný vrchol dňa, Pumplumon Fawr, robíme v silnom vetre a hustej hmle. Všetci mlčia. Aj tak by sme sa v tom vetre nemali šancu počuť.

Na pretekoch ako DBR je jedna istota veľmi motivujúca – v strede kopca sa nedá zastať a vzdať to. Aj keď sa človek rozhodne vzdať, stále ho čaká cesta z kopcov dolu, lebo tam hore, žiadne asfaltky nie sú. A keď už treba ísť pešo, prečo nie čo najrýchlejšie ako sa len dá.

Posledných 8 km je depresívnych. Naháňam čas, snažím sa nemyslieť na každý krok ktorý páli akoby som bežal na uhlíkoch. A to stále neviem, či tam budem načas.

Do cieľa vbieham 20 minút pred uzávierkou a mám naozaj dosť.

Dávam si dolu tenisky a vidím, že ma čaká návšteva medického stanu. Pľuzgiere mám na oboch pätách, na bruškách, medzi prstami… všade. A neviem si ich dočiahnuť, aby som sa dal dokopy sám. Tu robím ďalšiu zásadnú chybu – miesto spánku a návštevy medického stanu až ráno, vchádzam do neho pred polnocou a… vychádzam tesne pred druhou ráno.

Jim Mann prináša tesne po mojom príchode totálne dehydratovaného Jeza Bragga a všetka pozornosť padá na neho. Predsa, je to šampión prvej triedy a jeho situácia je ozaj vážnejšia. K mojim nohám sa medici dostávajú až krátko pred pol druhou a to už pomaly ani nevnímam život. Som na smrť unavený. Budík nastavujem na 6:00 a okamžite zaspávam.

Rekapitulácia 3. dňa:

Mapa tretieho dňa

Movescount log>>

Vzdialenosť : 70,7 km // Prevýšenie : 3 709 m // Celkový čas : 16:05:46 hod // Umiestnenie: 67. miesto

Trasa : Gau Graig > Penygadair > Craig-y-Ilyn > Tarrenhendre > Tarren y Gesail > Machynlleth > Bryn Coch Bach > Bwlch y Groesen > Pumlumor Fawr > Fagwyr Fawr Farm

4. Deň

Behali ste niekedy bosí po ostrom štrku? Kamenistej ceste? Bolí, že? Do štvrtého dňa vybieham s rovnkým pocitom pri každom kroku. Pľuzgiere boli síce pred pár hodinami ošetrené, ale za tých pár hodín sa ani len nestihli začať hojiť. Každý krok je malé utrpenie. A navyše prší.

Viete čo je najhoršie na nohy plné pľuzgierov? Vlhko. A toho sa nám štvrtý deň dostáva požehnane. Dnešný deň je celý v znamení mokrých nôh. Navyše, takmer polovica dňa je v znamení premočených bogov a popresiakavaných trávnatých plôch. Je to neuveriteľné, no napriek stálej vlkosti mám šlapy akoby v plameňoch. Vlhká teniska už nedrží šlapu na jednom mieste. Pri každom kroku sa kúsok posúva a tak o pár hodín sú zalepené pľuzgiere opäť plné a zapálené. Na ich nové ošetrovanie však bude čas až omnoho neskôr.

Najväčším problémom pri pľuzgieroch však spočíva niekde inde. Telo podvedome zmení štýl behania aby sa chránilo pred bolesťou. A tak miesto pekného dopadu je každý krok len pózou krívajúceho mrzáka. Každý takýto dopad prenáša všetku námahu vyššie do kostí a kĺbov. Nemusím vôbec čakať dlho a problém je na svete. Pravé koleno dostáva po pár kilometroch záchvat a odmieta mi akceptovať akýkoľvek krok mimo peknej rovnej cesty. A viete čo? Také cesty ako na potvoru už štyry dni nikde nie sú!

Prehĺtam aj napriek hlbokému zapretiu prvý ibuprofen a o hodinu ďalší. A neskôr ďalší a ďalší. Bolesť neodchádza, ale aspoň mierne polavuje a štýlom Kvasimoda sa posúvam vpred.

Neviem, či ibuprofen potlačuje len tú najväčšiu bolesť no u mňe rozhodne áno. Pulzujúce pľuzgierové šlapy sa tvária, že o žiadnom prášku proti bolesti nič nepočuli. A to ich mám už v sebe celkom zopár.

Na polceste opäť dobieham Steva, Jonathana a Simona. Tentokrát mám na dočerpanie vody a síl len 5 minút. Krása! Každý deň je lepší a lepší.

Vyrážame spolu, no po krátkom čase sa odtŕhajú a ja zostávam sám. Pravidelne sa dopujem ibuprofénom a krivkám vpred. Vždy keď nový prísun vitamínu I zaberie, zvyšujem rýchlosť a napredujem, aj keď o riadnom behu sa hovoriť ani náhodou už nedá. Terén je extrémne ťažký aj na chodenie, nie to ešte behanie s kolenom, ktoré sa odmieta zohýbať ako sa má.

Na vrchole Drygan Fawr dobieham Stevovu skupinu. Zlepšuje mi to náladu, no len na krátko. O chvíľu sú preč a ja opäť pokračujem sám.

Zrazu na mňa dopadá pocit prázdnoty. Všetko mi pripadá príjemné, ukľudnujúce. Necítim žiaden problém ani stres.

Z tohto delirického stavu precitám asi po hodine keď zisťujem, že cesta ktorou som chcel ísť je súkromná a nikto predo mnou ani za mnou nie je. Hodinu som kráčal po hrebeni niekam, kam som nemal! Alebo? Chytá ma jemná panika a mozog odmieta pracovať. Neviem sa zrazu orientovať a nechápem kde som. Prvýkrát spúšťam na hodinkách GPS, aby som sa umiestnil na mape. Som správne! Len sa dostať dolu z kopca…

Zbieham po rozmočenom kopci kde celá kusy pôdy idú so mnou dolu ako lavína. Mám z toho nepríjemný pocit, ale o chvíľu som dolu pri rieke. Problém. Všetky cesty od rieky sú súkromné a trvá mi 15 minút nájsť chodník, po ktorom sa môžem vydať. O chvíľu však znova strácam koncentráciu a schopnosť orientovať sa. Midže ma začínajú žrať a ja horko ťažko hľadám cestu von z lesa na asfaltku, kde má byť kontrolné stanovisko 9.

Som na ceste. Bežím hore dúfajúc, že zbadám vlajku s čítačkou, no nič nenachádzam. Bežím ďalej. Nič. Doľahá na mňa druhý záchvat paniky, lebo nerozumiem, čo sa deje. Kontrolujem mapu. Som správne. Aj keď…

Až teraz si čítam text pri tomto snovisku – Bad Weather – len v prípade zlého počasia. Som na mieste, kde som vôbec nemal byť! Precitám zrazu, akoby z alkoholického oparu. Posledné takmer dve hodiny som išiel úplne zlým smerom, na stanovisko, ktoré bolo určené len pre prípady zlého počasia, kedy sa trasa mierne mení. Teplo a ibuprofeny mi zjavne tak zatienili myseľ, že som absolútne nevnímal čo vlastene robím a len som napredoval k najbližšej červenej bodke na mape!!!

Sadám k mape a vyhodnocujem svoju situáciu. Mám pred sebou 2 km po asfaltke, cca 6 km cez bačoriská a potom 10 km na asfaltke do tábora. Je niečo pred deviatou, čiže mám dve hodiny na 18km. Za normálu by to nemal byť tak veľký problém, no začína padať tma a mňa čaká veľmi ťažký terén. Musím sa rozhodnúť.

Hlúposť nepozná medze a tak hádžem do seba ďalší ibuprofen a vybieham.

K bačoriskám dorážam o chvíľu neskôr. Midže majú zo mňa hostinu ako sa snažím zorientovať v teréne a len mi pridávajú stres. Pohýnam sa vpred. Do 20 minút bežím už v úplnej tme.

Premočený terén sa teraz mení na pravé, nefalšované bačoriská. Možno je niekde bokom lepšia cesta v tomto úzkom údolí, no ja ju nemôžem vidieť a tak kráčam vpred. Miestami v blate po členky, miestami po kolená.

Zrazu zapadám do blata po pás a klesám hlbšie. Celý sa navaľujem na brucho a ťahám sa za okolité trsy von a smerom hore. Myšlienky mi závodia v hlave a snažím sa skoncentrovať na ďalšie akcie. Nedá sa. Neviem zastaviť tok nesúvislých fragmentov, ktoré mi prúdia v hlave. Akoby som blúznil. No ja rozhodne nespím. Nie teraz.

Po pár minútach zápasenia som vonku. Po štvornožky sa predieram k strmému kopcu, ktorý ohraničuje túto dolinu. O chvíľu som v bezpečí vysoko nad bačorinami a rozkladám mapu. Midže zmizli. Ani nim sa nechce byť na takomto hnusnom mieste.

Už nie je šanca, že stihnem cieľ do 23:00 a tak posielam z mobilu správu : “Som v poriadku no ak by niekto mohol pre mňa prísť na asfaltku, bol by som vďačný. Ivan” Nemám signál no dúfam, že niekde vyššie ho chytím a správa odíde. Keďže mám na sebe GPS tracker, budú vedieť kde ma nájsť. Do hodiny-dvoch budem určite v teplom spacáku.

Šlapem na vrchol kopca a sadám si opäť k mape. Nechápem kde som sa to ocitol a znovu sa musím orientovať podľa GPS súradníc. Nie som tak mimo! Balím mapu, jem zopár želatínových cukríkov a vyrážam vpred. Začína mnou triasť a premáha ma spánok. Ešte pár kilometrov, dorazím k asfaltke kde ma naložia do auta a o chvíľu spím. Len ešte chvíľu vydržať.

Je polnoc a som kúsok od asfaltky. Už vidím ako sa stáča hore do kopca. Zrazu zazriem bliknutie svetla a prebehne mnou úľava. Sms musela odísť a niekto tam na mňa čaká. Zrýchľujem, bolesť akoby nikdy nebola.

Vybieham na asfaltku a tam ma čaká… nikto! Svietim dookola a nechápem. Určite som videl svetlo! Zrazu ho opäť spozorujem pri otáčaní… Prebehne mnou obrovská vlna sklamania. Nie je to svetlo z baterky, ako som myslel… a vlastne aj je. Je to odraz mojej baterky v očiach ovcí, ktoré tam na kraji cesty ležia snažia sa spať. Nikto ma tu nečaká.

Všetka energia, všetok pozitivizmus je zrazu preč. Čaká ma len 10 km do tábora. Ja však nemám už žiadnu silu. Je mi zima, nohy sú jedno obrovské bojové pole a asfaltka ma ničí už po prvých pár krokoch.

Tesne po jednej dorážam na vrchol kopca a na mobile mi naskakuje jedna palička. Organizátori majú satelitný telefón v tábore, stačí im len zavolať a prídu po mňa. Nerozumiem, prečo tu nie sú keď jasne vidia na GPS kde som a je jasné, že už nezávodím. Nevadí. Zavolám a prídu.

Telefón ide do odkazovej schránky. Skúšam volať na ich mobily. Zasa odkazovka. Skúšam znovu. Posielam sms. Nič. Na kopci nechutne fúka a moje mokré telo sa nedokáže zahriať. Pár krokov nižšie strácam signál, vraciam sa teda späť. Rozmýšlam, čo robiť. Viem, že nejako sa dopajdám do tábora, no už mi dávno nie je do smiechu. Robím ďalšiu chybu, ktorú si neskôr hrozne vyčítam, no v tom stave ju zjavne nechápem. Posielam sms Katke, mojej žene, nech ona skúsi volať organizátorom. Možno ja kvôli jednej paličke neviem zavolať, možno je to len dočasný problém. Ja však musím kráčať ďalej a tam už nebude signál.

Katka, v šiestom mesiaci tehotenstva, celú noc nespí a pokúša sa zalarmovať organizátorov. Márne. Telefóny sú nedostupné.

Doslovne zaspávam počas chôdze. Na moje veľké šťastie celú noc nejde žiadne auto, ktoré by ma mohlo zraziť. Na moje veľké nešťastie celú noc nejde žiadne auto, čo by ma mohlo zviesť.

Mám halucinácie v tomto stave polospánku a niekedy mi trvá zopár desiatok sekúnd prebrať sa do reálu a pochopiť, že to nie je realita.

Sú 4 hodiny ráno a ja už naozaj nevládzem. Som na nohách rovných 21 hodín. Mokrý, uzimený, hladný, smädný a totálne vyčerpaný. Rozbalujem svoj alumíniový bivakovací vak, na GPS trackery stláčam “panic button” ktorý má zalarmovať všetku dostupnú pomoc a ľahám si vedľa cesty do mokrej trávy a kamenia. Spánok ma zlomí skôr, ako sa telo stihne poriadne dotknúť zeme. Keby nebolo keby, o dve hodiny by som štartoval do posledného dňa Dragon’s Back Race 2015.

Hádajte čo? Panic button nefungoval.

Našťastie, tesne pred piatou môj GPS tracker vyšle signál a tak ani nie o hodinu po tom čo ľahám, zastavuje pri mne dodávka a vyskakuje z nej Shane Ohly – riaditeľ pretekov. Nakladá ma do auta a okrem zopár slov uistenia, otázok či som ok, mlčí. Aj v tom stave cítim, ako z neho postupne opadá nahromadený stres. Je šťastný, že ma našiel. Aj ja som šťastný, že ma našiel.

Do tábora vchádzame krátko po piatej. Ľudia sa pomaly prebúdzajú a pripravujú na posledný deň. Shane a Charlie ma vyťahujú z auta a vedú zo zadu do medického stanu. Zobúdzajú medikov. Tentokrát mám pozornosť celého tímu ja.

Dostávam horúci čaj, merajú mi stav glukózy, teplotu, tlak, pýtajú sa na detaily a všetkým sa evidentne uľavuje. Aj mne.

Keď závodníci štartujú do posledného dňa, ja ležím v erárnom spacáku v medickom stane a snažím sa zaspať. Šlapy mi pulzujú od bolesti tak, že mi až nadskakujú, ale na ibuprofen nemám ani pomyslenie. Najbližie týždne či mesiace určite nie! Aj keby som mal trpieť ako kôň!

Zobúdzam sa okolo ôsmej. Vonku silno prší a tábor je pomaly v rozklade. Jem raňajky, balím sa a dopadá na mňa prvá vlna sklamania. Keby nebolo keby, bol by som práve bežal smerom k Carreg Cennen Castle, cieľu posledého dňa a celého Dragon’s Back Race 2015. Keby nebolo keby.

Mapa štvrtého dňa

Movescount log>>

Movescount log>>

Movescount log>>

Vzdialenosť : 65,5 km // Prevýšenie : 2 270 m // Celkový čas : ~21:00:00 hod // Umiestnenie: DNF

Trasa : Cefn Croes > Finger Post > Esgair Wen > Cefn Bach > Esgair Penygarreg > Elan Village > Drygan Fawr > (Gellifechan Campsite)

Reflexia na chyby

Ako som spomenul vyššie, už od prvého dňa som sa začal dopúšťať často základných chýb, ktoré sa postupne len nabalovali. Skúsim ich trochu reflektovať.

Chýbajúci strečing

Strečing považujem za extrémne dôležitú súčasť tréningu, závodenia a vlastne každodenného bytia. Roztianuté a uvolnené svaly mi umožňujú prirodzenejší a efektívnejší pohyb, lepšiu prispôsobivosť tela na meniaci sa terén ako aj prirodzenejšie rozloženie dlhododbej záťaže z nôh do celého tela.

Po 13-16 hodinách na nohách s totálnou stratou energie som sa už nevedel dokopať večer k strečingu. Ráno som bol rád, že popri čakaní na raňajky stíham to najzákladnejšie a nemusím sa ešte viac nechať žrať midžom. To bola veľká chyba. Moju rutinu by som zvládol za 5-7 minút vždy večer a opäť ráno. Všetko mohlo byť úplne inak, no nestalo sa tak. Svaly boli od prvého dňa pod hrozným náporom bez akejkoľvek šance trochu sa “upratať” pred ďalším výkonom.

Stuhnuté a nezrelaxované svaly spôsobia, že pohyb nie je uvolnený a prirodzený. Nielenže sa potom nápor nepravidelne prenáša na zvyšok tela, zároveň sa postupne začína meniť forma dopadu a celý domino efekt začína. Po dlhšej dobe tento neprirodzený dopad spôsobuje pľuzgiere. To sa posúva ďalej na kolenné a bedrové kĺby a veľký problém je len otázkou času. U mňa to boli 2 dni. Špirálovitý pád dolu začal práve tu.

Neexistujúci tréning v podobných podmienkach

Jediná šanca ako byť pripravený na to čo človeka čaká, je trénovať v rovnakých či podobných podmienkach. Je zopár výnimiek, ľudí, ktorí sa dokážu pripraviť aj inde, no ja rozhodne medzi nich nepatrím.

V mojom prípade nejde ani tak o terén samotný, ako o podmienky v teréne. Trénoval som málo vo vlhku či mokre a moje nohy neboli takmer vôbec na to zvyknuté. Takže po zopár hodinách bolo pokožka na šlapách jemná ako “koža na detskej prdelke” a každý krok len prispieval k jej totálnej devastácii. Možno stačilo začať používať lubrigačný gel či Body Glide balzám od prvého dňa a pokožka by zostala neporušená. Teraz je už ťažko o tom polemizovať.

Od minulého roku som si plánoval niekoľko výletov do Walesu, kde som chcel stráviť zopár týždňov, pracovať z B&B a po obede behávať po kopcoch, v teréne, ktorý ma na DBR mal pripraviť.

Ani raz sa tak nestalo. Práca a súkromie ma za posledných zopár mesiacov úplne pohltili a behanie sa dostalo na tretiu kolaj. A tretia kolaj evidentne nesmeruje tým správnym smerom.

Podcenenie jedla

Nákupy na DBR som robil deň pred odchodom. Žiadne plánovanie. Nabehol som do Tesca a nakúpil všetko, čo som považoval za adekvátne. Veľká chyba! Späť som priniesol možno až 60% všetkého čo som kúpil. Jedlo mi nesadlo a väčšinu dní som išiel takmer na prázdno.

Z minulosti som vedel, že som extra citlivý na jedlo počas pretekov a predsa som tomu nedal dostatočnú prioritu. Jeden deň sa dá takto zvládnuť no pri viacdenných pretekoch sa deficit prenáša do ďalšieho dňa a dobieha sa veľmi ťažko. Ak sa vôbec dobehnúť dá.

Podcenená zručnosť s orientáciou

Pred troma rokmi som ležal do tretej rána s baterkou v posteli a učil sa pracovať s anglickými mapami. Nevedel som aké značenia používajú, ako zohľadňovať odchýlku od magnetického severu či ako vlastne postupovať podľa mapy pri rýchlom pohybe. Na štart som išiel zlomený a so zarytým predsavzatím, že niečo podobné sa mi už nesmie stať. A hádajte čo?

Tento rok bol DBR značený na nových mapách (v anglicku je viacero výrobcov a každý používa vlastné značky a farby) a ja som takúto mapu videl prvýkrát až na štarte. Napriek tomu, že typ máp bol známy mesiace vopred.

Navyše, za posledné tri roky som nebežal podľa mapy ani raz. Doslovne, ani raz. Jeden by si povedal, že je to ako s bicyklom. Raz sa to človek naučí a už to nezabúda. Pravda. No vedieť a vedieť sú dve úplne rozdielne schopnosti.

Zoznam by som vedel ešte rozšíriť, ale tieto horeuvedené štyry považujem za najdeštruktívnejšie. Zostáva mi len veriť, že tentokrát som sa naozaj poučil. Uvidím najbližšie.

Či sa vydám na DBR 2018 ešte teraz neviem. Po spackanom závere som bol presvedčený, že ani náhodou, no po dvoch mesiacoch oddychu som menej zarytejší. Uvidím ako to budem cítiť o rok. Jedno viem ale celkom iste. Ak nebudem schopný pripravovať sa riadne a priebežne, nemám šancu. A tretí krát nedokončiť rovnaké závody by už ozaj bolo moje osobné fiasko.