Usmej sa, keď už bežíš okolo

Neznášam, keď sa ľudia pri stretnutí na mňa mračia. Ešte viac, pokiaľ tými ľuďmi sú bežci. A najviac, ak sú to trailoví bežci.

Väčšina z nás je ako my

Nie som despota. Chápem, že ľudia nemajú vždy dobrú náladu. Ani ja nie. Nech je dôvodom zlej nálady čokoľvek, len zriedka sa týka náhodných ľudí okolo. Prečo im to teda dávať vyžrať?

Trailové behanie je pre mňa oddych. Zábava, pasia a všetko, čo robím, lebo to chcem.

Uznávam, nie som profesionál, nie som dokonca ani rekreačný pretekár a tak nemám pri behaní žiaden tlak. To ma trochu stavia do inej pozície ako tých, ktorým ide “o všetko”. Takých ja ale medzi tými, ktorých bežne stretávam len zopár.

Čo z toho plynie? Väčšina bežcov ktorých stretnem, sú amatéri, bežci, ktorí to robia dobrovoľne, pre pasiu a vo voľnom čase. Tak ako ja a ty.

Tak prečo sa väčšina z nich pri stretnutí tvári, akoby som to bol ja, kto im nasilu obul tenisky, vyhnal ich von a zamkol za nimi bránku?

Dopamínová studňa

Kamil Peteraj v minulom tisícročí napísal:
“Úsmev, nie je žiadna šifra, je to malá výhra líc”.
A vedel o čom píše. Aj keď bežci boli asi tí poslední na ktorých pri písaní legendárneho textu myslel.

Je to ozaj len malá mimická hra našej tváre, trochu pozitívneho lesku v očiach a stretnutie nie je len obehnutie na úzkom chodníčku, ale prenesenie pozitívnej a dobíjajúcej energie z jedného na druhého.

Všimol si si niekedy, ako na pár sekúnd zabudneš na starosti a bolesti, keď oproti tebe beží usmiaty človek? Alebo keď ťa zo zadu jeden dobehne, spomalí, usmeje sa a prehodí čo aj keď len zopár generických tlachov?

Tvoje telo zrazu naberie z neidentifikovateľnej studne trochu dopamínu a stáva sa z neho pozitívny a lepšie fungujúci stroj. Mašina.

Ak rovnako “odpovedáš” človeku ty, to isté sa deje aj na jeho strane. Nezáleží na tom, či je rýchlejší, lepší, silnejší. Je to nemé vyjadrenie spolupatričnosti a podpory.

“Hej, super že si sa aj ty vybehol prevetrať. Nie je to paráda byť tu a nie zavretý doma v byte?”

Behanie je tvoja voľba

Aj keď si strašne unavený, bolí ťa celý človek a jediné po čom túžiš je dobehnúť do konca svojej trasy, je to celé tvoja voľba. Tvoja cesta.

Nikto iný ťa k tomu nedonútil (ak teda nie si vojak v rámci povinného výcviku 🙂 a tak si nikto iný ani nezaslúži tvoju mizériu.

Usmej sa. Pozdvihni sa nad svoje problémy, depresívne myšlienky, hnev, stres či čokoľvek čo ťa ubíja.

Zvolni rysy, natiahni lícne svaly, usmej sa očami. Aj keď nevládzeš vydať ani hláska, toto gesto dá tomu druhému, napríklad mne, ale aj tebe samému viac, ako si dokážeš predstaviť. A nestojí ťa to ani v tom najhoršom takmer nič.

Úsmev naozaj je “šanca premenená”.