Berte si topánky, ktorým veríte – rozhovor s Danielom Paľkom o Marathon des Sables

Naposledy upravené 30/10/2019. Upravil Ivan.

Ahoj Daniel, vďaka, že si si našiel čas. Prvorado, blahoželám k vynikajúcemu výsledku na Marathon des Sables 2016 – 131. v celkovom poradí z takmer 1200 štartujúcich.

Ako dlho behávaš ultra behy?

Ja ich nebehávam (úsmev). Prvý “normálny” maratón som zabehol až na Antarktíde počas Antarctic Ice Marathon 2013 (pozn. Daniel skončil na 3. mieste v maratóne a taktiež na 3. mieste v 100 km ultra). Druhý bol na Severnom póle a tretí až na MdS. Dovtedy len v rámci triatlónov. S nimi som začal tak pred 10-12 rokmi.

Z pohľadu náročnosti, je pre teba teda ľahšie skončiť Ironmana ako zabehnúť 100 km? Časovo to môže byť približne to isté, nie?

Určite triatlón či Ironman. Aj keď, 100-ku som bežal vlastne len raz na Južnom póle, takže to sa fakt ťažko porovnáva.

Na MdS sa ale beží aj 84 km úsek, čo v tých podmienkach hravo korešponduje s bežnou stovkou.

To bolo ale úplne niečo iné. Na Južnom póle sa behá 10 km kolečko. Keď som mal po tom štvrtom už dobrý náskok, vedel som v stane vždy trochu vydýchnuť pred ďalším. Na Sahare to bolo bez prestávky. Tam som si za celý čas nesadol a neoddýchol.

Bežal si teda pocitovo, alebo podľa nejakého vopred načrtnutého plánu?

Za tie roky sa dobre poznám. Viem aké mám tepy, kedy musím niečo jesť, kedy piť, koľko vydržím nepiť, ako rýchlo viem ísť v akom teréne. To bol celý plán. Držať sa toho čo viem, že funguje pre mňa a užiť si to ako sa len dá.

Skúšal si niekde u nás trénovať behanie v piesku, aby si simuloval prostredie tam?

Skúšal. Ale pochopil som, že piesok a piesok je rozdiel. Skúšal som behať v Senci na pláži. Ten piesok je tam dobrý – sypký, prepúšťa a s balistickou vestou na sebe som mal pocit, že to trochu natrénujem. No to je úplne niečo iné. Či v Senci, alebo ako Peťo (pozn. Vabrousek) skúšal v Izraeli, pod tým plytkým prašanom je pekne tvrdý piesok. Na Sahare skočíš a si po kolená v piesku. Žiadne podložie. Tam sa prejavila moja váha. Tí čo ozaj závodia vážia okolo 50-60 kíl, ja s mojimi takmer 84 kilami som išiel aj štyridsať čísiel dolu do piesku.

A čo teplo. Skúšal si sa na to nejako pripraviť?

Nie, to sa nedá.

Neskúšal si ani behať v saune alebo v prekúrenej miestnosti?

Saunu nemám a neviem ako by sa tvárili v posilke, keby som tam začal tlačiť pás do vnútra. To teplo sa nedá nasimulovať. Teda, teplo ešte hej, ale tú vlhkosť už nie. No a tá je problém. Na jednej strane pomáha, človek ostáva suchý, na druhej hrozne dehydratuje.

Ako to bolo s tvojou prípravou vybavenia a jedla?

Matematiku mám rád a celý MdS bol vlastne dobre naplánovaný projekt. Vedel som, čo mať na sebe a zo sebou, koľko budem potrebovať jedla, koľko pitia… aj keď tam sa moje plány hodne prerátali.

Predpokladám, že najväčší problém bola voda.

Po tretiu, najdlhšiu etapu som bol v pohode, stačila mi. Navyše, tým že som bežal v prvej polovici pola, na kontrolných stanovištiach som vždy našiel trochu vody v odhodených flašiach tých najrýchlejších bežcov. Tými som sa dokázal trochu zvlažiť, opláchnuť a svoju vodu použiť len na pitie. Na štvrtej, dlhej etape mi však na 78. kilometry došla voda a posledných 6 km bolo peklo. Mžiky pred očami, závrate… tam som si siahol na úplné dno. A stratil som hodinu a pol. To mi možno potom chýbalo na umiestnenie v prvej stovke. Tak to v pretekoch chodí. Ale úprimne, nepochopil som to s tou vodou. Rovnaké množstvo pre človeka vážiaceho 50 kg a vážiaceho 120 kg je proste nezmysel. Potom to musia držať v sebe soľou a idú z jedného prúseru do druhého.

Že je voda na prídel ešte aj v tábore po dobehnutí bolo už priveľa. Rovnosť je jedna vec, ale neprihliadať na to, že šesťdesiatkilový Marocký závodník, alebo päťdesiatkilová baba majú omnoho menšiu spotrebu ako 120 kilový Fín, je proste dosť mimo.

Práve preto, mnoho ľudí podľahne tlaku organizátorov jesť pravidelne solné tablety. Ako to bolo u Teba, jedol si ich tiež?

Za tých mnoho rokov sa poznám a mám skúsenosti. Na rozdieľ od mladých neskúsených bežcov viem, že tablety primárne rozbijú žalúdok a sekundárne, zadŕžajú vodu v tele. To pomáha síce proti dehydratácii, ale keď nemáš vychytané ako pôsobia na teba, zrazu zistíš, že ti opúchajú nohy a po dni-dvoch už nevieš obuť tenisky. Po púšti je kopec rozhádzaných vložiek z topánok, ktoré pretekáry vyberajú v snahe vytvoriť nohám priestor v čoraz menších teniskách.

Poznám veľmi dobre. Stalo sa mi presne to isté na MdS 2012.

Nenútili ťa však organizátori, aby si ich jedol? Nás myslím aj kontrolovali, či ich do seba hádžeme.

Robili tlaky, jasné, ale nikto ti to do žalúdka nenatlačí.

Čo si jedol? Na čo si vsadil?

V tomto som si nechal poradiť kamarátmi a mal som veľa rôznych vecí. Ja aj Peťo milujeme jesť a tak sme si vliekli dosť jedla navyše. Ale za ten komfort to stálo. Sušené hovädzie mäso, tvaroh, kozmonautické jedlo čo všetko chutí rovnako, energetické tyčinky, čokoládky. Na pitie ionťák a regener do cieľa. Ionťák mi však došiel na tej dlhej etape a tak som pil zvyšok pretekov namiešaný regener. Čistú vodu nedokážem počas výkonu piť, tak mi nič iného nezostávalo.

Na aké oblečenie si vsadil? Na aké tenisky a ponožky?

Ja behávam v Mizuno. Poznám ich, sedia mi najlepšie. Jediná chyba bol výber z trailovej rady – tie drapáky rozbíjali duny, čo nebolo dobré. Na ne som si nechal našiť suchý zips v profi obuvníckej dielni, aby som nemal problém ako mnoho ľudí, ktorí to len nalepili a potom im to tam odpadávalo. Neznášam amatérsku robotu a bol som sťastný, že som sa na to nevykašlal. Fungovalo to stopercentne.

Ako ponožky som mal dlhé kompresné podkolienky a tie boli super. Pomáhali s kompresiou a tiež ako ochrana proti piesku. Perfektná voľba! Oblečenie som nechal otestovať Petrovi a vybral som si to isté. On má omnoho viac skúseností, vie na čo dávať pozor a po rokoch viem, že keď niečo odporučí, nemusím to riešiť. Maximálne použijem o vrstvu niečoho menej či viac. Ale v podstate štandardné vybavenie, nič špeciálne alebo vyrábané na mieru.

Čo batoh? Vyberal si s Petrom vlastný, alebo vsadil na originálny MdS?

Zobrali sme si tie ich. Proti balistickej veste z tréningu, ale aj proti klasickým batohom čo som skúšal to bolo super. Kluci to majú dobre vymakané! Jediný problém bol, že sme ich neskoro objednali a prišli len pár dní pred odletom. Nebol čas ich testovať, všetko som skúšal za pochodu.

Skúsme teraz niečo o samotnom behu. Bola prvá etapa šok ako pre väčšinu ľudí, čo tam prídu po prvý krát?

Prvý deň bol brutál. Dokonca predlžovali jej celkový limit o dve hodiny. Inak by polovica pretekárov vypadla hneď prvý deň. Na treťom kilometry sme vbehli do dún a ostali v nich 15 alebo 16 kilometrov. Ku koncu tak fúkalo, že napriek len odokrytej malej časti okolo kolien som mal pocit, akoby ma pieskovali.

Na fotkách ale vidieť, že ani tvár si nemal zahalenú, ako väčšina bežcov. Nevadil Ti ten piesok?

Nikdy nebehám s krytím tváre. Ani na Antarktíde som nebehal. Ľudia nerozmýšľajú. Vzduch z tela je teplý, keď vydýchnu hneď sa zchladí a je z neho ľad. No a ľad na tvári na ktorú fúka vyťahuje ešte viac vlhko, vietor to dobieha a problémy sú na ceste. Preto tam toľko ľudí má omrzliny.

Na Sahare by ale také chladenie nebol problém, práve naopak.

Tam všetko okamžite vyschne, takže chladenie by tak či tak nebolo. Pri športe je krytie tváre úplná hlúposť, len bráni dýchaniu. Pri chôdzi, jasné, ale nie pri behu. Mne to krytie proste nesedí.

Čo si robil po skončení každej etapy? Predsa, keď skončíš po 4-5 hodinách, zvyšok dňa je ešte dlhý.

Štandardné veci. Prídeš do tábora kde stan ledva stojí. Treba ho najprv upraviť, zakotviť – používali sme vrecia na záchod naplnené pieskom, lebo zohnať kamene nebola sranda – spraviť si jesť, piť… Ja milujem strečing a tak som ešte vždy hodku rozťahoval stuhnuté svaly. Čas tam dosť letí.

Nemusel si chodiť do medického stanu na ošetrenia?

Našťastie som nemusel, lebo tie fronty tam boli šialené. My sme sa s Peťom navzájom vymasírovali, poprepichol a ošetril som si malé pľuzgiere a medikom sa vyhýbal oblúkom. Iba párkrát som tam zbehol hneď po skončení etapy, zmyť špinu z nôh vodou, ktorú tam mali k dispozícii.

To som sa chcel aj spýtať. Väčšina ľudí tam trpí hroznými otlakmi. Ty nič?

Takmer nič. Zopár maličkých, ale úplne neproblémových. Ešte mi zliezli dva nechty no inak musím povedať, v tomto smere úplná pohoda. Stačilo tie krpaté vždy prepichnúť, vydezinfikovať a na druhý deň boli ok. Peťo bol na tom ešte lepšie.

Pripravoval si si nohy vopred, alebo ich nejako špeciálne ošetroval každý deň?

Natieral som si ich každé ráno pekne vazelínou. Pôvodne som mal v pláne začať ju používať pár týždňou vopred, ale plány a realita sa stretli až v prvý deň pretekov. S Peťom sme vybalili neotvorené balenia a obom nám bolo jasné, že sme obaja na to zabudli.

Takže zvyšok dňa si venoval jedeniu a relaxu. Čo v noci. Dokázal si spať a nazberať silu do ďalšieho dňa?

Bolo to ťažké. Večer pri zaspávaní bolo ešte horko, nedalo sa spať a nad ránom zasa kosa. Keďže musíš šetriť na váhe, spacák ktorý som mal bol tenký a tak miesto poriadneho spánku som nad ránom drkotal. O oddychu v noci sa teda moc hovoriť nedá.

Pomohol Ti aspoň ten oddychový deň po najdlhšej etape?

Nie, to bolo úplne zlé. Doľahol na mňa nedostatok vody z predchádzajúceho dňa, celková dehydratácia a únava, pri ktorej už nevieš oddychovať. Posledná etapa bola po tomto dni naozaj veľmi ťažká.

Asi si neabsolvoval niekedy predtým multidenné preteky, že?

Nie, ako som vravel, nikdy som poriadne ani nebežal normálny maratón, okrem tých na póloch. Nie to ešte multidenné preteky.

Čo ťa zaskočilo najviac na MdS?

Dosť som odflákol prípravnú časť a to, získať dostatok informácií o pretekoch. Práve sme odlietali na pól s Peťom keď sa bežal MdS 2015. Videli sme nejaké zábery na internete. A my hneď, že to musíme skúsiť aj my. A tak sme sa prihlásili. Na fotkách boli ľudia ako jedia spoločne v stanoch, pohoda, úsmevy… že to by mohlo byť. Na moje veľké prekvapenie som tri mesiacov pre pretekmi zistil, že jedlo si počas pretekov ťahám sám a zrazu začal stres – naplánovať jedlo, zistiť koľko čoho, ako sa baliť… no, trochu dosť som tú prvú fázu preflákol.

No a zistenie, že voda je na prídel ešte aj v tábore po dobehnutí bolo fakt priveľa. To ma vytočilo. Rovnosť je jedna vec, ale neprihliadať na to, že šesťdesiatkilový Marocký závodník, alebo päťdesiatkilová baba majú omnoho menšiu spotrebu ako 120 kilový Fín a podobne, je proste dosť mimo. Keby to malo byť fér, tak aspoň nejako pomerovo k váhe, ale nie takto. To zvýhodňuje domácich a malých neporovnateľne.

A potom, keď mi ráno o piatej začali Berberi baliť stan nad hlavou, bol som už nasratý. Hlavne po zistení, ako “neúmyselne” balia stany od konca dopredu. V tých boli zhodou náhod práve Marockí bežci. Tie nechali teda stáť o hodinu-dve dlhšie. To ma fakt vytáčalo. Dokonca ani na poslednú etapu, kde sme štartovali v TOP200 o dve hodiny neskôr ako ostatní nám nenechali stan dlhšie a tak sme sa tam do desiatej piekli na slnku. Marockým bežcom to „náhodou vyšlo” a stan im zobrali tesne predtým. To som už na nich vyletel, aj keď oni s tým asi moc nemali čo robiť.

Čo by si ľuďom po vlastnej skúsenosti odporúčal? Také ozaj praktické, čo ťažko nájdu na oficiálnych stránkach MdS…

Tak takých mám zopár. Niektoré by sa asi nepáčili organizátorom, ale napíš to, nech ľudia vedia.

• Ak chcete jesť solné tabletky, testujte ich mesiace popredu nech viete ako sa vaše telo chová. Ak puchnete, nedajte sa do nich natlačiť ani organizátormi. Dehydratácia je jedna vec ale nohy ktoré sa nezmestia do tenisiek či žalúdok čo nič nechce prijať, druhá. Niekde som čítal nedávno, že škoricá, zázvor a feferóny majú podobný efekt ako solná tabletky, skúste po tom pátrať, možno nájdete niečo omnoho lepšie a menej nebezpečné.
• Berte si topánky, ktoré poznáte a veríte im. Hladšia podrážka je lepšia, ale bacha, je tam kopec kamenných plání, takže žiadne šlapky. A suchý zips na návleky si určite nechajte našiť, nie nalepiť. Lepidlo pri tých horúčavách nedrží.
• Ak používate návleky so zipsom, po dobehnutí zips navlhčite. Bez toho sa nedá normálne rozopnúť a od nervov ho ľahko zničíte. Ako Peťo.
• Vyberajte si jedlo, čo dokážete jesť 6 dní aj na nestabilný žalúdok. Viacero druhov, aby ste mali vždy šancu si niečo vybrať.
• Pripravte si ionťáky a regenery vopred. Ako pri jedle, rôzne chute lebo piť niečo rovnaké 6 dní je hardcore. A kto hovorí, že mu to nevadí, nech skúsi doma piť dva dni len jednu vec. Kto sa nezgrcá má môj obdiv.
• Telo lepšie funguje, keď dostanete niečo teplé ráno do žalúdku. Preberie sa. Na to však treba viac variť, mať viac tabliet, vláčiť väčšiu váhu. Kolíky zo stanov sú horľavé. Odskúšal som. Na rozdiel od “nehorľavého” dreva z púšťe sú kolíky super pomoc. Viac snáď nemusím dodať.
• Ak fajčíte, alebo ak aj nie, tabak a papieriky vám tam doslovne môžu zachrániť život. Nie tým, že ich budete fajčiť sami, ale že niekto iný ich bude chcieť. A vy zasa niečo čoho máte sami nedostatok. Ani tu viac asi nemusím dodať.
• Kompresné podkolienky su super ochrana proti piesku. Skúste ale viacero modelov vopred. Nie je kompreska ako kompreska.
• Keď fúka spredu, nájdite si niekoho rovnako silného a spýtajte sa, či môžete bežať za ním. Alebo ponúknite striedanie. Vietor na púšti je niekedy brutál vyčerpávajúci.
• V dunách skáčte do šliap vytvorených tesne pred vami – menej sa to zabára, šetríte viac energie.
• Kamenná polia sa zdajú byť často nebežateľné. Musíte si nájsť svoj rytmus. Potom to ide. Číme menej času strávite na trase, tým lepšie.
• No a posledné – veľa behajte v príprave. Tie záťaže musíte mať v nohách. Jedna vec je zabehnúť 20 km. Úplne iná zabehnúť 35 km, na druhý deň 42 km, na ďalší znova a znova. Ak telo na to nepripravíte, bude to veľmi bolieť. Alebo nedokončíte.

Perfektné! Určite to mnohým pomôže. Vďaka.

A už len dve otázky na záver.

Myslíš, že majú šancu bežci od nás na umiestnenie v prvej desiatke?

Muži asi nie, sme moc veľký a nezvyknutý na tie podmienky, ale ženy definitívne. Také, čo majú skúsenosti s extrémom a sú rýchle. Alebo rýchlochodci, keď si udržia vysoké tempo, ale určite nie na prvú desiatku.

Išiel by si na MdS opäť?

Už nie. Nie preto, že by to bolo tak zlé, ale neviem, čo by som tam ešte mohol dosiahnuť. Času je najmenej, to ho radšej venujem niečomu inému zasa.

Vďaka moc Dano za tvoj čas a dobré rady. Držím palce v ďalších extrémnych výzvach. Určite o nich rád potom znova napíšem.

Foto: Archív Daniela Paľka