Chápem, že ľudia nemajú vždy dobrú náladu. Ani ja nie. Nech je dôvodom zlej nálady čokoľvek, len zriedka sa týka náhodných ľudí okolo nás. Prečo im to teda dávať vyžrať?
Trailové behanie je pre mňa oddych. Zábava, pasia a všetko, čo robím, lebo to chcem.
Pri ultra behoch konajúcich sa prevažne na americkom kontinente sa zaviedol trend využívania tzv. vodičov. Sú to bežci, ktorí majú povolené od určitej časti trate sprevádzať pretekárov až do cieľa. Tento trend sa dostal už aj do Európy a mnohé zabehané ultra preteky ho povolili už tiež. Je to však pre nás ozajstný prínos?
Stať sa bežcom je jednoduché. Stačí len obuť tenisky a rozbehnúť sa. A vlastne ani to nie je nevyhnutné. Stačí sa len rozbehnúť. Trochu sa predkloniť, zrýchliť krok…a je to. Z chodca je zrazu bežec.
Na behaní je krásna jeho jednoduchosť. Netreba k tomu pri troche skromnosti žiadnu extra výbavu, netreba druhých ľudí ako napríklad pri tenise či basketbale, netreba platiť za vstup do plavárne, ani členské poplatky rybárskemu zväzu. Stačí sa len postaviť pred dom, do parku, na lesnú cestičku či púšť a riadiť sa pokynmi z prvého odstavcu.
Za posledný rok som sa naučil veľa aj napriek tomu, že je to stále hrozne málo.
Naučil som sa, že behať ultra vzdialenosti je viac o vôli ako fyzickej vytrvalosti, že bežať jedeň deň 84km, alebo dva dni za sebou 42km je obrovský rozdiel, že bežať v kamenistom či blatovom teréne vyradí z boja aj lepších “bojovníkov” ako som ja.
Naučil som sa, že nič nie je vopred dané. Ak zabehnem 80km na púšti, nič to nehovorí o tom, že ich tiež zabehnem v kopcoch a opačne. Každý beh je iný, každé prostredie vytvára inú požiadavku na človeka a prístup k behu.
