Naposledy upravené 16/01/2021. Upravil Ivan.
A je po tom. Asi by som mal napísať, že som sa ani nenazdal, ale nazdal som sa. Miestami až príliš.
Trať závodu som poznal z mapy, prvú etapu dokonca aj z vlastného tréningu len pár týždňov dozadu. Napriek tomu mi závod priniesol nemálo pálčivých momentov a obvyklých pochybností so sebaobviňovaním, prečo som sa na niečo také dobrovoľne dal. Ale tak to je u mňa asi vždy.
Organizátori zhodnotili terén a náročnosť vynikajúco na ich stránkach no pre neznalého trasy – a teda aj mňa – tam stále bolo dosť čo objavovať. Predsa, aj keď sú Malé Karpaty iba malé, podceňovať ich nie je tá najlepšia cesta k úspechu.
Nebežateľný terén na Záruboch (cez deň tak perfektne schodný), nekončiace stúpanie zo Sološnice, neprichádzajúca Pezinská Baba, asfaltové peklo na sídlisku v Bratislave, alebo strhnuté a úmyselne premiestnené fáborky na trase z Devína. Ale to všetko patrí k hre. Nedá sa vedieť a mať naplánovaný každý krok. Alebo dá?
Závod začal o 18:00, čo je pre mňa osobne veľmi vyhovujúci čas. Nielenže bežne chodím behávať až po takomto čase, a teda telo je naučené podávať výkon na večer, ale aj slnko bolo už omnoho jemnejšie a vzduch dýchateľnejší. No a v neposlednej rade, je lepšie si odbiť noc v čerstvom stave ako to robiť s už totálne vyčerpaným telom.
Najväčším problémom sa pre mňa ako testujúceho vegána sa stala strava. Všetky tie syry, salámy, mastné chleby mi síce voňali, no zostávali mi k výberu banány, melón a coca-cola. Na nešťastie, ako som zažil mnohokrát predtým, vlastné tyčinky, oriešky či sušené ovocie boli nestráviteľné po pár hodinách a tak bola polovica závodu čistý boj o udržanie hlavy hore. Závidím ľuďom, čo môžu jesť aj klince a idú ďalej.
Nakoľko bol beh spojený so štafetami, od skorého rána som stratil prehľad, koľko ultrabežcov ma predbehlo a koľko z nich boli „len štafetári“. Na jednej strane trochu demotivujúce vidieť človeka prebehnúť okolo v plnej sile a rýchlosti na strane druhej to uvoľnilo napätie z každých približujúcich sa krokov. Pre vlastné povzbudenie som každého takého považoval za etapára.
Ako predpokladali organizátori, noc bola ozaj krátka, a tak už o pol štvrtej ráno dostalo čelovka pohov. Musím však uznať, že značkovanie v noci, a teda rýchlosť napredovania boli tak luxusné, že mi za tými reflexnými štvorčekmi bolo po príchode slnka až smutno. Zažil som viaceré nočné akcie, no toto bolo niečo nevídané. Vďaka značkár Pali, určite som nebol sám kto ocenil Tvoju dokonalú prácu. Klobúk dole.
Ak ľudia verili, že príchodom do Bratislavy sa všetko pomaly končí, ja som vedel, že ani náhodou. Niežeby som mal ten úsek nabehaný – nežijem v Bratislave už dlhé roky – no poznal som jeho časti natoľko dobre, aby som vedel, že to bude ešte bolieť. Asfaltka mňa osobne ničí takou rýchlosťou, že už pri Slavíne som zúfalo hľadel na Kobylu v diaľke. Pokiaľ som sa tam dostal, nohy mi horeli a začínali sa tvoriť otlaky. 100km nebolo nič a zrazu po 15km nohy dostali KO. A to nás ešte čakali Dlhé diely, pešia zóna pri Dunaji, schody na Mudroňovu a nekonečné finále po nábreží do cieľa. Naozaj tých posledných 15km bolelo viac ako celých 125 predtým.
Privítanie v cieli, gratulácie priateľov, vyhlásenie výsledkov, sprcha a jedlo v Sheratone boli čerešničkou na torte. O hodinu po závode som už zabudol na preklínanie môjho rozhodnutia ísť do toho. To bola na moje pomery veľmi rýchla rekonvalescencia, aj keď nohy potrebovali o dva dni viac.
Po závode začala diskusia ohľadom diskvalifikácie prvej štafety, nakoľko minuli jeden kontrolný bod ako aj náročnosť celej trate, keďže ju dokončilo 78%. Nie som organizátor a vôbec nie odborník na náročnosť, no trasa, kontrolné body a časovanie sa mi zdali adekvátnymi a nevyhnutnými.
Pokiaľ by sa čokoľvek vyvinulo inak, výsledky by sa rapídne menili. Mali sme krásne teplé počasie, žiaden vietor, žiaden dážď a denná teplota nebola stále taká devastujúca ako v júny už môže byť. Nič, čo sa dá vopred naplánovať a ovplyvniť. Budúci rok môže celú noc pršať a dám ruku do ohňa za to, že zopár ľudí sa zraní, zopár vzdá pri podchladení skôr, zopár to nestihne a zvyšok bude bojovať s každým krokom omnoho viac. 78% bude len číslom minulosti.
Ak by som ja skúšal sťažiť trať, išiel by som do limitovania drop-bagov nakoľko možnosť jedného v každom kontrolnom bode je príliš luxusná. Podobne aj s jedlom. Je to luxus, ktorý každý ocení, no tiež niečo, čo prináša sťaženie, ak človek musí plánovať aj stravu a jej rozloženie. No to je len môj osobný pohľad na vec.
Pre mňa bola naozaj skúškou ovládania nedostatok vody. Nech robím čo chcem, viac ako 15km na 1 liter vody zabehnúť neviem. Teda viem, keď začínam. No keď už raz sadne na mňa vyčerpanie a mierna dehydratácia, začína boj s ovládaním. Tak to bolo aj tu a pokiaľ pôjdem bežať aj budúci rok, rozhodne budem štartovať s 1.5l plus prázdnou 0.5l flašou na najdlhšie úseky.
Viacero ľudí v cieli preberalo topánky a výbavu. Niektorí to poňali až príliš cestne v teniskách do mesta, niektorí až príliš rekreačne s nedostatkom náhradného oblečenia či výbavy. Ako som písal vyššie, mali sme ideálne podmienky, a tak sa to prepieklo. Ak by sa podmienky zmenili, veľa ľudí by dostalo lekciu. Ak by som bol organizátorom, do povinnej výbavy by som rozhodne zaviedol aspoň vetru-odolnú bundu a poriadne trailové tenisky. Svah zo Zárubov či kamene na Roštúne by pri daždi zničili nejednu nohu a vietor a voda nejedny nádeje na dokončenie. Mnoho účastníkov to reálne podcenilo.
Štefánik Trail 140 považujeme za jedny z najprofesionálnejšie zvládnutých a organizovaných pretekov akých som sa kedykoľvek zúčastnil. Niežeby Marathon Des Sables či The Dragon’s Back Race boli na tom horšie avšak za oboma neskoršími sú dlhé roky či desaťročia skúseností, a teda zohľadnením týchto faktorov Štefánik Trail naozaj vedie. A to len začína.
Veľmi držím organizátorom palce do ďalších rokov, nech závod láka viac a viac bežcov, a nech sa stane legendou podobne ako Leadville či Western States. Má na to!
