Naposledy upravené 16/01/2021. Upravil Ivan.
Pred pár rokmi ani mne jeho meno nič nehovorilo. Zaujímal som sa už o behanie, no knihy a časopisy boli plné mien ako Kilián Jornet, Tony Krupicka či Scott Jurek. O Jossovi ani slovo. Napriek tomu, že toto meno nosí jeden z najlepších a dodnes stále ťažko prekonávaných trailových bežcov minulého storočia.
V roku 1986 sa Joss vydáva na 7 dňový beh cez všetkých 214 kopcov a vrcholov pohoria Lake District v Anglicku. Jeho sprievodný tím pozostáva z troch “vodičov” a zopár dobrovoľníkov, ktorí ho budú po ceste “kontrolovať” a podporovať ako vedia. Trail, alebo ako sa v Anglicku povie “fell running”, nemá ešte takmer žiadnu popularitu. A Joss Naylor nie je žiadny Emil Zátopek.
Vodiči hned prvé dva dni postupne odpadávajú a Joss zostáva po odmyslení spomínaných dobrovoľníkov sám. Čakajú ho najťažšie preteky jeho života, v prostredí, kde sa počasie mení každých 30 minút a terén nedovolí oddychovať bežcovi za žiadnych okolností. Navyše, s infekciou v ústach, ktorá ho donúti posledné dva dni bežať úplne “naprázdno”.
Trasa tohto extrémne náročného behu bola opísaná v polovici 20. storočia v 7-dielnom zväzku Alfreda Wainwrighta, zachytávajúca všetky kopce Lake Districtu. Preto je aj beh pomenovaný podľa neho, ako “Wainwright’s Challange“. Za 7 dní Joss prekonáva vyše 500km a vystupuje viac ako 36 000 metrov! Na ceste nemá žiadne kontrolné stanovištia, žiadne občerstvovacie stanice či ustlané postele. Preteky sa bežia non-stop a je len na ňom, kedy a koľko bude oddychovať. Podstatný je len čas na štarte a konečný v ciely.
Joss má v tom čase už 49 rokov a pojmy ako tréning, či príprava sú v jeho končinách len na výsmech. Pracuje ako pastier a keď sa chce zúčastniť pretekov, proste ide a beží ich. Napriek takémuto dnes až nepochopiteľnému prístupu, za celú svoju bežeckú karieru vytvára 11 rekordov, z ktorých niektoré zostávajú neprekonané ešte dlhé roky. Ako napríklad aj Wainwright’s Challange.
K pokorenie jeho 28 rokov trvajúceho rekordu nakoniec došlo až minulý rok. Steve Birkinshaw, bežec sponzorovaný značkou Berghaus a víťaz Dragon’s Back Race 2012, poráža Jossov rekord o takmer 12 hodín.
Nechcem nijako devalvovať jeho výkon, to ani náhodou! Steve je skvelý bežec, veľmi milý a skromný človek. Ak si však predstavíme ako sa za tie roky vyvinuli materiály, technológie, ako veľa vieme o stravovaní, príprave, tréningu, ako vieme vopred odhadnúť najlepšie poveternostné podmienky a s pomocou kvalitných máp či navigačných systémov si zjednodušovať orientáciu, porovnaniu sa chtiac-nechtiac nevyhneme.
V roku 1986 Joss bežal v „kopačkách“ s vyrezaným otvorom na palec, kedže mu boli krátke. Pravé trailové bežecké tenisky sa v tom čase ešte nevyrábali a kopačky sa proti inej obuvy aspoň v klzkom teréne nešmýkali. V ciely ho čakalo 5 ľudí a pes. V porovnaní k nemu, na Steva v ciely čakalo vyše 200 ľudí a na sociálnych médiách jeho progres sledovalo tisíce fanúšikov.
V roku 1986 Joss bežal v „kopačkách“ s vyrezaným otvorom na palec, kedže mu boli krátke.
O porovnávanie mi naozaj ale nejde. Som fascinovaný technológiami a pokrokom, ktorého vývoj zažívame doslovne každým dňom. Bez ohľadu na prostredie a podmienky. Kam sa pozrieme, všetko sa vyvíja exponenciálne voči tomu, čo tu bolo desať či dvadsať rokov dozadu. Pokiaľ však príde na “surovú silu“ ľudského tela, náš vývoj takmer zastal. Zvýšiť rýchlosť auta, či internetu každým rokom považujeme za samozrejmé. Byť však schopní prekonávať samých seba sa stáva naozaj ťažkým chlebíkom. Preto ľudí ako je Joss Naylor tak veľmi obdivujem.
