Každý máme inú motiváciu prečo začneme s behaním a pokračujeme aj keď prvá eufória z pohybu vyprší. U niekoho všetko začne potrebou schudnúť, robiť niečo pre zdravie, vypadnúť z domu a byť sám, pre iných je to túžba po spoznávaní vlastných limitov, výkonoch či dosahovaní cieľov. Neexistuje jednotný prístup.
Daniel H. Pink vo svojej knihe Drive (Pohon) píše o dvoch druhoch motivácie pri všetkom, čo robíme. Jedna je tá interná, kedy napredujeme a robíme veci preto, že túžime vnútorne rásť, zlepšovať sa a meniť.
Druhá je externá, kedy nás motivuje potreba napĺňať niekoho iného predstavy, očakávania a túžby. A nemusí to byť len napredovanie po kariérnom rebríčku, či túžba stáť na stupienku víťazov v ciely pretekov.
Pravdaže, ako život nie je čierno-biely, ani motivácia taká nie je. Túžba posunúť vlastné limity a zároveň dosiahnuť FKT (najrýchlejší dosiahnutý čas) je jedna z mnohých kombinácií.
Každý šport začíname z internej motivácie – baví nás to a chceme sa zlepšovať. Časom sa dostaneme do bodu, kedy ďalšie pokračovanie už nie je postavené na tejto prvotnoj túžbe, ale niečom ďaleko hlbšom. Buď zotrváme, lebo nás to napĺňa a posúva, alebo túžime po obdive a ocenení iných.
Trailrun pre mňa vždy bol o internej motivácii. Možno to má niečo s tým, že som nikdy nemal šancu byť najrýchlejší či najlepší, možno som to vždy tak cítil. Vždy ma však motivovalo prekonanie vnútorných limitov, dosiahnutie niečoho, čo som nevedel, že dokážem. Zároveň som si prirodzene vybral šport, kde môžem byť sám so sebou, kde jediným okom dohľadu je moja vôla ísť či neísť ďalej.
Áno, preteky sú v niečom extrovertná show, kde už to nie je len o vnútornom pocite, ale snahe ukázať, že to dokážem. Napriek tomu, motivácia dokázať niečo vždy pramení z vnútorného pocitu prekonať samého seba, nie niekoho limity a očakávania.
Trailrun som vždy považoval a považujem za šport, ktorý priťahuje hlavne ľudí s internou motiváciou k behu. Nikto nás nevidí a neobdivuje čo robíme v kopcoch a lesoch (až na pár okoloidúcich turistov kde tu), nikto nám netlieska z tribúny či stávkuje na naše umiestnenie.
Aj keď sa vrhneme na preteky a postavíme sa na štart, väčšina z nás túži preteky len dokončiť, naplniť telo endorfínom nie z toho, že nás niekto obdivuje, ale že sme prekonali samých seba.
To neznamená, že trailrun nie je pre ľudí, ktorí túžia po pretekaní a dosahovaní víťazných stupienkov. No väčšina z tých, ktorých som kedy spoznal či už priamo, alebo len sprostredkovane cez knihy, články a rozhovory, behá prvorado pre seba.
Je mnoho športov, ktoré sa dajú robiť pre externú motiváciu, akou sú peniaze či úspech, bez toho, aby človek pociťoval akúkoľvek internú motiváciu. Asi najznámejším prípadom by mohol byť Andre Agassi či Lance Armstrong, no sú ich plné futbalové štadióny, hokejové plochy a štartovné polia rôznych športových podujatí. Trailrun k nim nepatrí. Zatiaľ nie. A hrozne verím, že to tak aj zostane.
