Trailové behanie bolo pre mňa vždy viac o kontakte s prírodou ako o tradičnom športe. Keby som chcel behať len pre lepšie zdravie či zaujímavé výsledky, behanie po vydláždených uliciach a chodníkoch by bolo pravdepodobne ďaleko jednoduchšie. A vo veľa ohľadoch aj pohodlnejšie.
Ako trailový bežci máme možnosť behať na miestach, kde je naozaj krásne. Nie sú to betónové sídliská, vydláždené chodníky, ale miesta, ktoré okrem dobrého pocitu z behu dávajú aj naplnenie krásou a rozmanitosťou. Pokiaľ si tieto miesta sami nezničíme.
Trailové behanie sa stáva každým rokom viac populárne. Keď som s ním pred dvanástimi rokmi začínal, nebolo takmer možné nájsť informácie, knihy či špecializovanú výbavu v obchodoch. Dnes každý stredne lepší športový či outdoorový obchod venuje trailovému behaniu neprehliadnuteľnú časť.
Popularita športu so sebou priniesla samozrejme aj negatíva. Miesta, ktoré boli predtým doslovne nedotknuté sa začínajú často meniť k horšiemu. Odpad, rozdupané cestičky všetkými smermi, vyhnané zvieratá.
Odpad, ktorý po sebe zanechávame
Slovensko nie je ešte tak preplnené trailovými behmi, no ich počet stúpa každým rokom. A tomu sa naozaj veľmi teším. Problémom každých pretekov je zlikvidovanie toho, čo po nich zostalo. Úlohou organizátorov je zanechať miesto v podobnom stave, v akom bolo pred pretekmi. Vo väčšine prípadov nie je problém so samotným štartom a cieľom, ale zvyškom trate.
Aby boli preteky komfortné, trasy sú značené, na každých zopár kilometroch sú kontrolné stanovištia s vodou a jedlom. Tento komfort zo sebou prináša mnoho odpadu, ktorý po pretekoch zostáva.
Značky, jednorázové poháre, servítky, obaly z pokrmov. Úloha organizátorov je eliminovať aj tento odpad. Značky na trasách síce môžu byť z materiálu, ktorý časom odpadne a snáď aj zhnije, no pokiaľ sa tak stane, je to odpad, ktorý tam nepatrí.
My bežci máme svoju zodpovednosť tiež. Pri behaní jeme, pijeme, smrkáme, odskakujeme si do kríkov. Každá z týchto činností je spojená so “zostatkami”. Odpadom, ktorý nemá po nás zostať.
Často je veľmi jednoduché si povedať, že to utrpenie cez ktoré prechádzame je ospravedlnením pre jeden obal z gelu, servítky či jednorázové plastikové poháre, ktoré zoberieme na stanovisku a bežíme ďalej. Žiaľ, ospravedlnenie to nie je.
Pokiaľ sme schopní veci priniesť so sebou na štart, nemôže byť problém priniesť odpadky z nich aj do cieľa. Stačí len trochu uvedomenia.
Celosvetovo je posledné roky našťastie veľký posun k bezodpadovým behom. Na kontrolnom stanovisku dostaneme vodu len ak máme vlastný pohár a jedlo je kupované vo veľkom a servírované bez obalov. Verím, že podobnú filozofiu uchopí väčšina organizovaných pretekov aj u nás.
Taktiež je celosvetovo v bežeckej komunite posun od umelých jedál, rozumej gely a prášky, k reálnemu jedlu. Jedlu, pripravenému doma, konzumovanému po ceste a zabaleného do obalov, ktoré končia v odpade a nie v lese. Verím, že podobnú filozofiu uchopí časom väčšina nás bežcov všade. Nie je to len ekologickejšie, ale ďaleko zdravšie.
Výbava, ktorú (ne)potrebujeme
Väčšina športov v dnešnej dobe stavia na kvalitnej výbave. Keď som chcel ako krpec hrať futbal, jediné čo som potreboval boli kopačky. Lyžovali sme v obyčajných zimných veciach a na výlety chodili v maskáčoch.
Doba sa zmenila a ku každému športu dnes človek zoženie špecifickú výbavu často za veľmi rozumnú či dokonca nízku cenu. Je super mať na výber.
Problémom takejto dostupnosti je naše nadbytočné nakupovanie či pričasté striedanie. Už to nie je o tom, že tričko vydrží zopár rokov, ale ako so všetkým o tom, ako sadne do aktuáleho módneho trendu.
Nakupujeme stále nové veci, staré vyhadzujeme aj napriek tomu, že tým starším takmer nič nie je. Každý rok príde na trh nový a lepší materiál, kvalitnejšie doplnky a my kupujeme, vyhadzujeme alebo len prikladáme na kopy.
Niekedy však stačí len trochu skromnosti a naša karbónová stopa, nech na ňu pozeráme cez akúkoľvek optiku, zostáva mnohonásobne menšia. Naozaj je nevyhnutné v lese kam chodíme vyzerať ako postavička z najnovšieho módneho časopisu? Alebo striedať hodinky, tenisky či batohy len pre to, že tie novšie sú… novšie?
Mnoho našej výbavy, často založenej na umelinových materiáloch sú rovnako nerecyklovateľné ako plastové poháre či flaše. Ak končia v koši, končia na skládkach veďľa všetkého ostatného plastového odpadu.
Mnoho z našej výbavy nielenže vydrží dlho, ale má multifunkčné použitie. V rovnakých tričkách môžeme behať, lyžovať, chodiť na výlety či hrať tenis. Lacné a dostupné vybavenie z nás nemusí robiť otrokov toho, že na každú aktivitu musíme mať vyhradené vybavenie. Len preto, lebo to tak obchody prezentujú.
Ja osobne stále behávam aj v zopár tričkách z časov, kedy som začínal. Práve minulý týždeň som roztrhol asi svoje prvé merino tričko s dlhými rukávmi. Slúžilo takmer dekádu.
Na prvý pohľad nie sú staré veci tak atraktívne ako tie čo vidíme v obchodoch, ale to je to najmenej čo nás v prírode musí zaujíma. Či dobehneme, či si to užijeme je založené na úplne niečom inom ako tom najnovšom a najkrajšom vybavení.
Pred tým, než sa vyberieme do obchodu by sme mali vedieť, čo vlastne potrebujeme. Vysoká životná úroveň a nízke ceny nás často zlomia k neplánovaným a mnohokrát úplne zbytočným nákupom výbavy, ktorú v bledomodrom už doma máme.
Aj keď naša zmena nespôsobí asi zmenu v správaní výrobcov a predajcov, aspoň malou kvapkou prispievame k pozitívnej zmene. O to tu ide. Kvapka ku kvapke… a máme tu more.
