Naposledy upravené 16/01/2021. Upravil Ivan.
Bolesť nie je nekonečná. Musíš byť len silný a odvážny natoľko, aby si sa cez ňu dostal. ~ Epicurus
Ako som napísal začiatkom septembra, v polovci novembra ma čakala ultimátna výzva tohto roka – po dvoch rokoch nebehania som štartoval na The Beacons Ultra 2018.
V zásade išlo o jednoduchý pretek – 74 km na relatívne nízkych prevýšeniach, trochu vlhka, zimy a kamenia. Inak pohoda pre každého trailového bežca…s kontinuálnou prípravou.
Problém bol, že ja som sa začal pripravovať po toľkej nečinnosti len 2 mesiace vopred bez akejkoľvek zahrievačky a preverenie vlastného stavu. A tak sa z tohoto behu stal experiment, ktorý ma mnohému naučil. Rozhodol som sa s vami zdielať aspoň to základné. Verím, že to padne na úrodnú pôdu.
1. Príprava nemusí byť mnohomesačná
V žiadnom prípade nechcem podceňovať tréning. Som zástancom tvrdenia, že čo si človek v tréningu odtrpí to sa mu v dobré obráti pri preteku. No niekedy to proste tak nevychádza.
Je lepšie veci odriekať, vzdávať, alebe skúsiť pozrieť na skutočnosť cez inú optiku?
Keď som si v septembri uvedomil, že za august som nabehal len 23 km (v tom horku som to proste nedal – alebo sa mi skôr nechcelo), mal som na výber dve alternatívy: buď preteky v novembri vzdám, alebo si tréning upravím.
Za dva mesiace sa nedá dostatočne pripraviť na ultra preteky. Nie podľa štandardných merítok.
A tak som zmenil tréningový plán. Miesto klasickej kombinácie dlhých a pomalých behov, kopcov, fartlekov/intervalov, tempo behov a vybehávačiek som zlučoval.
Ako vyzeral môj tréningový plán?
Pondelok – pomalý beh – 6-10 km
Utorok – posilňovanie chrbta a trupu, masáž na penovom valci
Streda – tempo beh s kopcovitým terénom – 6-10 km
Štvrtok – posilňovanie chrbta a trupu, masáž na penovom valci
Piatok – 2 až 4 sedem minútové vysokointenzívne intevaly – 20s šprint + 10s pomaly, medzi opakovaniami 1-2 km pomalý beh
Sobota – iba predposledné dve soboty – strednodlhý beh v tempe – 10-15 km
Nedeľa – dlhý beh v tempe – 20-30 km
Samozrejme beriem do úvahy, že niečo som mal nabehané už pred rokmi a tak som nezačínal z nuly. No posledné dva roky tomu nabehanému dali dosť nafrak.
Netvrdím, že tento plán bude fungovať každému, no kto je v časovej tiesni ako ja, má na výber. Buď postupné a pomalé budovanie výkonnosti alebo na druhej strane veľmi intenzívne a krátke tréningy. Z vlastnej sôsenosti teraz vidím, že oba modely u mňa fungovali.
2. Zmeny na poslednú chvíľu nemusia byť nevyhnutne vždy zlé
V minulosti som písal, ako neodporúčam meniť čokoľvek tesne pred pretekmi a už vôbec nie v daný deň. Tentokrát som sa však dostal do úzkych ja a tak zmeny padali v noci pred štartom.
Behávam v klasických ponožkách Inov8 a tie som mal aj zbalené na štart. Keď som ale zistil, že väčšina nasledujúceho dňa bude v nadmernom mokre a chlade (to sa stáva keď čovek neštuduje preteky v predstihu), zamenil som ich za pribalené päťprstové ponožky Injinji. Podobne som si pod tričko vybraté na preteky natiahol kompresný nátelník, aby mi neprefúkavalo spotený chrbát.
Ani jedno z týchto oblečení som nemal otestované, no predstava otlakov z vlhkých nôh a prefúkaných prepotených krížov ma presvedčila.
Neviem ako by som dopadol bez týchto zmien, no po dobehnutí som nemal ani jeden otlak či rozdráždený bod a celý čas som bežal bez pocitu prepotenia či potreby obliekania a vyzliekania pri meniacih sa podmienkach počas chladného welšského dňa.
Stále si myslím, že robiť takéto rozhodnutia v poslednom momente je príliš riskantné. Na druhej strane, ignorovať vnútorný pocit a ísť po zlej línii len z tvrdohlavosti je ďaleko horšie.
3. Ultrapreteky sa dajú zabehnúť aj na low-carb stravovaní
Posledných 18 mesiacov sa udržujem na 90% low-carb stravovaní – strave s vysokým obsahom tukov a nízkym obsahom karbohydrátov (uhľohydrátov alias cukrov alias sacharidov).
Ak všetky športové knihy stále odporúčajú stravu s vysokým obsahom sacharidov, nakoľko tie telo ľahšie a rýchlejšie rozloží na energiu, ja zásadne nesúhlasím. Nie že by som neveril tomuto biologickému mechanizmu, ale tomu, že cukor je to, z čoho by sme mali čerpať primárnu energiu.
Okolo stravy vždy bolo a bude veľa kontroverzia, no ak k tomu aby som sa posúval vpred potrebujem jesť každú pol hodinu nejaké cukry, vo svojich očiach spadám do kategórie závisláka a nie športovca.
Uznávam, ja behám pre radosť a nie umiestnenie (nemám na to, nie že by som nechcel 🙂 ) no ak sa pozriete na stravovanie ľudí ako Timothy Olsen či Kilian Jornet, zistíte, že vôbec nie je toto tvrdenie tak mimo.
Ja osobne nevidím rozdiel v tom, či človek berie nejaké podporné prostriedky, alebo sa tlačí každých 20 minút presladeným gelom. Jedeno je zakázané, druhú povolené. No v oboch prípadoch sa miesto vlastného tela človek spolieha na niečo externé. A to mne vôbec nesedí.
Ak môj výkon je postavený na stálom prísune supermodifikovanej externej energie, fungujem ako stroj a nie ako človek. Pre mňa je vytrvalostný beh vecou vytrvalého skúšania limitov, nie vytrvalého hľadania jednoduchšej cesty.
4. Bez prísunu tekutín telo kolabuje
Nie že by to bolo niečo nové, no opäť som sa musel o tom presvedčiť na vlastnej koži. Riedko rozostúpené kontrolné stanovištia ma prepli do šetriaceho módu – za prvých 13 km som vypil 2 dcl vody, za druhých cca 10 km približne 3 dcl.
Nakoľko som bol dobre hydratovaný z rána, nepociťoval som to ako problém. Zmena prišla okolo 26-teho kilometru. Zrazu som prestal vnímať okolie a premýšľanie sa zúžilo len na základné fungovanie. A tekutiny. Mozog nedokázal myslieť na nič iné len na pitie. Začali ma oblievať horúce a studené vlny, prestal som sa potiť (čo je v mojom prípade viac ako neblahý signál) a žiadna snaha o postupné dočerpanie tekutín už nepomáhala. Trvalo mi takmer dve hodiny, pokiaľ som túto chybu dostal pod kontrolu. Veľmi ťažké a dlhé dve hodiny.
Dehydratácia sa nedá zvrátiť okamžitým doplnením tekutín. Práve naopak. To spôsobí opačný problém a zaplavené telo ide z kaluže do blata. Ak sme ešte neprešvihli úplnú hranicu, potrebuje telo až niekoľko hodín na reštart. V tom lepšom prípade.
Ak sa dá aj celý deň prebehnúť bez jedla, čo neodporúčam už len pre psychickú vyrovnanosť so záťažou, bežať bez vody sa proste nedá.
Počas tréningov som nadriloval, že na 20 km vydržím iba s pol litrom. Podcenil som ale, že po tréningu sadnem a pomaly dočerpám stratu v pohodlí domova. Pri nepretržitom behu sa však deficit ľahko preklopí za hranicu kde cesta späť je prinajmenšom neskutočne pomalá a bolestná. Tentokrát mi to prešlo. Nabudúce si musím dávať väčší pozor.
Vyklusanie na záver
Týmto článkom nechcem v žiadnom príade spochybňovať žiadne odskúšané princípy či zabehnuté tréningové pravdy. Chcel som len reflektovať na to, že niekedy stredný prúd nemusí byť ten najrýchlejší a už vôbec nie najbezpečnejší.
Treba sa naučiť počúvať vlastné telo, analyzovať a robiť korekcie v pohybe. A vyvarovať sa chýb, ktoré sa napravujú len ťažko.
Ultra preteky, aj keď len 50 km dlhé, sú za hranicou bežných možností väčšiny populácie a nie nadarmo. Aj keď sa človeku časom môže zdať, že to nie je až tak náročné, každé preteky sú ultimátnou výzvou schopnosti prispôsobiť sa náporu a spraviť maximum na jeho úspešné zvládnutie. Brnkačka to je zriedka aj pre tých najlepších. Pre nás ostatných však nikdy.
Prajem všetkým hodne zdaru do zimnej prípravy!
