Zabehnúť ultra maratón je…

Ľudia sa často pýtajú, aké to je zabehnúť ultra vzdialenosť ako 50, 80, 100 či viac kilometrov. Pre väčšinu populácie je to nepochopiteľné a nepredstaviteľné. Pre ultra bežcov… aké to vlastne je zabehnúť ultra maratón? Keby som mal odpovedať jednoslovne, napíšem, že náročné. Viacslovne? Svinsky náročné, no zároveň úžasné. Skúsim ale trochu obšírnejšie.

V prvom rade, bez ohľadu na skúsenosti a kondíciu, je to výkon do úplného vyčerpania. Každý bežec dá za seba maximum a končí s pocitom, že viac sa už dať nedá.

Ako je ale možné, že jedna vzdialenosť vyčerpá rovnako profesionálov aj amatérov? Skúsených aj neskúsených?

Je to jednoduché. Nevyčerpá rovnako, ale úmerne danému levelu bežca.

Pokiaľ my amatéri bežíme aj dvojnásobne pomalšie ako profesionáli, obidve skupiny dávame do toho maximum toho, čo môžeme.

To, že jedni to zabehnú skôr len znamená, že tlačili na svoje omnoho vyššie limity rovnako ako iný na tie svoje. Každý ide na hranici. Tej svojej.

Najradšej to prirovnávam k dovolenke (aj keď je to trochu zvláštne v tomto spojení). Ak si ja kúpim dovolenku v štvorhviezdičkovom hotely na Kanárskych ostrovoch a niekto iný s ďaleko lepším zárobkom v luxusnom penthouse, obaja si to užijeme na rovnakej pláži a na hranici svojich možností (tentokrát finančných). Na konci sme obaja na tom veľmi podobne. Len nás to každého stálo iné množstvo peňazí.

Na rozdiel od kratších pretekov, pri ultra telo zo seba zoberie všetko čo môže. Glykogén je fuč v prvej hodine, tuky sa začnú spaľovať následne, a neskôr, keď telo potrebuje viac, všetko, čo dokáže premeniť na energiu. Ak sa nám aj podarí jesť a piť pravidelne a dostatočne, v cieli je telo úplne vyprázdnené a nemá už čo viac dať.

Predstav si parnú lokomotívu, kde aj keď robíš čo sa dá, nedokážeš hádzať uhlie do kotla 5-10 hodín v požadovanom tempe. To je presne to, čo sa deje s telom ultra bežca. No a to, že po pár hodinách natriasania a skákania telo už do “kotla“ nič nechce prijať, je len problém navyše.

Kto si niekedy skúsil polmaratón či maratón má pocit, že to bolo maximum. Pravdou je, že zabehnúť miesto 42 km 50, 80 či 100 už nie je tak veľký rozdiel.

Telo je už po prvých 42 km rozbité dostatočne. Ďalšie pokračovanie je preto viac o mentálnej vôli ako fyzickej schopnosti. Kto dokáže prekonať 42 km a vydrží boj s vlastným ja, dokáže prebehnúť viac. Ako mnohí ultra bežci už napísali, prvá tretina sa beží nohami, druhá hlavou a posledná srdcom.

Po maratóne sme teda na tom všetci rovnako. Telo spravilo svoje. Na rade je myseľ a srdce.

Ale aby som to nezjednodušoval priveľmi. Telo dostáva zabrať samozrejme ďalej a bolesť sa stupňuje. Vtedy je to ale práve myseľ, ktorá musí bolesť vytlačiť z pola vnímania a presvedčiť telo k pokračovaniu. No a na konci, keď už od únavy nefunguje ani telo ani myseľ, len odhodlanie “srdca” dokončiť ten ortieľ. A to do neho vstupujeme dobrovoľne a s nadšením!

Keď som začal behávať, myslel som, že tí lepší bežci to majú jednoduchšie a menej sa zničia. Pravdou je, že často sa zničia viac.

Pokiaľ nám naša myseľ a srdce dovolia vnímať okolie a zvoľniť, lebo nám nejde o prvé miesto ale len dokončenie, v ich prípade je to tlak na všetky možné hranice od štartu až do cieľa. A tak, v cieli sú rovnako zničení tí čo zabehli trasu za 8 hodín ako aj tí, ktorí to “putovali” 16 hodín. Každý iným spôsobom, ale každý nadoraz.

Našťastie, väčšina ultrapretekov sa beháva mimo ciest. Napriek tomu, že terén, prevýšenie a počasie všetko komplikujú, samotný dopad na telo nie je tak zničujúca, ako aj pri kratšom behu no po tvrdom asfalte. K tomu keď sa pridajú občasné výhľady či pekné miesta, získavame prílev energie nielen z jedla.

Zabehnúť ultra maratón je napriek všetkým strastiam úžasný zážitok. Človek zo seba vydá úplne všetko a predsa po skončení, teda nie úplne hneď, má omnoho viac ako mal predtým. Ten pocit z prekonania samého seba dá mysli zabudnúť časom na všetky útrapy a zostane len pocit naplnenia. Z tohto pocitu sa dá žiť dlho. Veľmi dlho. Minimálne do ďalšieho ultra behu. A vtedy to začína všetko nanovo.