5 krokov k ošetreniu pľuzgierov na nohách

Behanie a pľuzgiere patria k sebe. Pri trailovom behaní to platí obzvlášť. Nerovný povrch, voda, blato, kamene. Každý krok naša pokožka na nohách trie o ponožku a vnútro tenisiek. No a tých za jeden maratón spravíme vyše 30 tisíc.

30 000 krokov!

Predstav si ten nápor na tak malú plochu nášho tela. Že sa niečo prihodí, je viacmenej vopred dané.

Je len veľmi málo bežcov, ktorí nemávajú s pľuzgiermi problémy.

My ostatní s nimi nielen musíme žiť, ale aj vedieť, ako ich čo najefektívnejšie ošetrovať. Ja jednoznačne patrím do tej druhej skupiny. Zažil som na vlastnej koži, už všetko, o čom píšem neskôr. Žiaľ. Ak patríš do rovnakej skupiny ako ja, tento článok je aj pre teba.

Kde všade sa pľuzgiere vyskytujú

Je to neuveriteľné, ale pľuzgiere sa u bežcov vyskytujú naozaj všade. Niekto zažije len tie najklasickejšie na prstoch a pätách, niekto naopak všetky. Ako napríklad ja. Nie všetky sú si však rovné. Niektoré prekážajú a bolia viac, iné menej, niektoré len pri behu, iné už pri každom kroku.

Základné rozdelenie výskytu pľuzgierov je zhruba nasledovné:

  • pľuzgiere na prstoch a medzi nimi
  • pľuzgiere na okrajoch
  • pľuzgiere pod klenbami
  • pľuzgiere na pätách
  • pľuzgiere pod nechtami
  • pľuzgiere na vankúšikoch chodidiel

Ak si o niektorých ešte nepočul, nečudujem sa. Ani ja som o mnohých nevedel, pokiaľ som ich nezazrel na vlastných nohách.

Pripravujeme sa na operáciu

Bez ohľadu na typ pľuzgierov, pri ich ošetrovaní odporúčam dodržiavať základné hygienické pravidlá :

  • vyčistíme a vysušíme povrch a okolie pľuzgierov
  • umyjeme si ruky mydlom, alebo ich dezinfikujeme gélom či alkoholom
  • dezinfikujeme ihlu, skalpel či žiletku alkoholom
  • nastriháme si na mieru náplaste, gázu a krytie

Základ pri ošetrovaní pľuzgierov, podobne ako iných povrchových zraneniach kože je, aby sme dali rane čo najmenšiu šancu chytiť zápal. Nič horšieho, ak sa z malého pľuzgiera stane veľká hnisajúca rana. Tam už končí sranda. Ak sme vôbec nejakú predtým mali.

Starý dobrý zvyk dezinfikovať ihly a nože nad plameňom nie je úplne mimo. Pozor ale! Oxid uhličitý, ktorý na povrchu vznikne a zostane, môže spôsobiť rôzne druhy komplikácií. Ak je teda oheň jediná šanca dezinfekcie, pred použitím musíme ihlu riadne utrieť do gázy či servítky.

Ošetriť či neošetriť

Ošetrovanie pľuzgierov je podmienené situácii. V strede pretekov či dlhého behu spravíme lepšie, ak necháme pľuzgier ako je a venovať sa mu začneme až v cieli. Ošetrovanie na polceste bez šance dodržiavať hygienické pravidlá, prináša väčšie riziko ako potenciálnu pomoc a úľavu. Navyše, čerstvo otvorená rana je pri behu omnoho náchylnejšia na zápal.

Malé pľuzgiere, tie o ktorých takmer nevieme že ich máme, neriešime. Ak hrozí, že nám predsa začnú znepríjemňovať život, ochranný vankúšik na priľahlom prste je dostatočná pomoc – o tom ešte trochu neskôr.

Veľké pľuzgiere po okrajoch, na vankúšikoch, na pätách či pod nechtami ošetriť musíme. Čím skôr pred nasledujúcim behom, tým lepšie. Nielenže má rana šancu na lepšie zotavenie, aj samotný leukoplast časom a teplom získava lepšiu priľnavosť.

Každý zásah do pokožky vytvára potenciálny problém. Ak nemusíme niečo otvárať a ošetrovať, necháme to na pokoji. Ak však riskujeme náhodné prasknutie pľuzgiera, zhoršenie stavu, alebo bolesti pri každom kroku, musíme sa vrhnúť na ošetrenie hneď a zaraz.

Prepichujeme a režeme pľuzgiere

Ošetrenie pľuzgiera úplne závisí od podmienok kde beháme.

Ak beháme vo vlhkom, bahnitom teréne, je lepšie keď pľuzgier prepichneme. Takto vytvárame len malú ranu a teda aj otvor pre vstup infekcie z vonku.

Bez ohľadu na to ako dobre vieme pľuzgier ošetriť, ak sa chystáme behať vo vode a blate, hrozba infekcie je stále prítomná. Musíme preto riskovať čo najmenej.

Naopak, ak beháme v suchých či horúcich podmienkach, povedzme na púšti alebo v lete v Karpatoch, prerezanie pľuzgiera je ďaleko účinnejšie.

Narezaný pľuzgier sa ľahšie vytláča a zároveň má rana lepšiu možnosť dýchať a hojiť sa.

Ošetrujeme pľuzgiere

Všetko čisté a pripravené po ruke? Začíname.

  • prerežeme pľuzgier po dĺžke stredom, alebo spravíme 2-3 diery ihlou v najspodnejšej časti pľuzgieru – gravitácia pomáha aj hnisu
  • vytlačíme tekutinu z pľuzgiera von s gázou či čistou servítkou v rukách a jemne utrieme ranu do sucha
  • dezinfikujeme ranu jódovou tinktúrou alebo Tea Tree olejom tak, aby sa dostala tekutina aj pod narezanú či prepichnutú kožu
  • vysušíme ranu a okolie suchou gázou alebo servítkou
  • prelepíme ranu pripraveným obväzovým materiálom

Teraz si to rozoberme do detailov.

Osobne uprednostňujem rezanie, keď mi to situácia dovoľuje. Také rany sa mi darí čistejšie a lepšie ošetriť. Ale ako som písal vyššie, záleží od podmienok.

Na rezanie je vynikajúca čepielka z jednorázového skalpelu, alebo pevnejšia žiletka. Použil som už aj švajčiarsky nožík či nožnice, no ten skalpel jednoznačne vyhráva.

Nástroje na pľuzgiere

Samotné rezanie je bezbolestné nakoľko pokožka je už zväčša odumretá. Stačí jemne narezať povrch, nejde o žiadnu vedu. Nerežeme ale príliš hlboko. Začneme zľahka a keď sa tekutina začne valiť von, hlbšie ísť netreba.

Rez musíme spraviť dostatočne veľký, aby otvorom mohla vyjsť von všetka tekutina a ľahko sa rana dezinfikovala.

Na prepichovanie je najlepšia injekčná ihla. Na rozdiel od klasickej ihly či „zicherky“ je dutá a po prepichnutí časť tlaku z pľuzgiera prejde jej vnútrom von. Otvor má menšiu šancu sa upchať.

Nevýhodou je, že vo vnútri ihly zostávajú zvyšky tekutiny a tak opakované používanie neodporúčam.

Ihla sa dá prefúknuť a poriadne vydezinfikovať po skončení ošetrovania ak chceme. Pre citlivejšie povahy však odporúčam vždy novú ihlu.

Ak nemáme šancu zohnať injekčnú ihlu, vyberáme z ihlí na šitie tie hrubšie. Tekutina je hustá a otvor musí byť dostatočne veľký, aby sa hneď nezapchal. Odporúčam robiť minimálne 2-3 diery. Ak sa diera zapchá počas vytláčania, opätovné napichnutie je zväčša už bolestivejšie a hojenie pľuzgieru potom problematickejšie.

Ak je diera spravené dobre, tekutina ide von takmer sama. Pozor ale, von musíme vytlačiť naozaj všetku!

Vytláčanie sa najlepšie robí so servítkou či gázou. Nielenže pomáhajú s hygienou, dávajú tiež lepšiu kontaktnú plochu na tlačenie a zároveň aj sajú vytlačené tekutinu. 3 in 1.

Po vytlačení tekutiny musíme ranu utrieť a dezinfikovať tinktúru či olejom. Odporúčam dostať čo najviac dezinfekcie do rany. Tá trocha nepríjemného pálenie, čo pri oleji je mimochodom zanedbateľné, dáva lepšiu šancu, že sa k pľuzgieru nebudeme musieť vracať. Otvárať zle vydezinfikovaný a opätovne zapálený pľuzgier je také malé peklo.

Podobne ako pri tekutine v pľuzgiere, aj dezinfekcia musí ísť všetka von a celá rana pred zalepovaním musí byť riadne vysušená. Inak leukoplast nič nevydrží a problém sa vráti po veľmi krátkej dobe.

Ranu uzavrieme vopred pripraveným krytím a náplasťami.

Všetky rohy na pripravených pásoch zostrihni do oblúku aby nedochádzalo k ich odlepovaniu.

Pásku prikladáme len s minimálnym šponovaním. To zabezpečí jej dlhšie zotrvanie na mieste a bude sa prirodzene šponovať v smere pohybu.

Teraz sa pozrieme, aké náplaste a krytia sú najlepšie.

Vyberáme obväzový materiál

Na rôzne pľuzgiere používame rôzne materiály. Záleží od miesta kde sa nachádzajú, aké sú veľké, ako ich otvárame, či sa chystáme ešte behať, alebo už len regenerovať po zničujúcom výkone.

Pokiaľ ide o malé pľuzgiere, stačí ak ich prelepíme jemnou gázou, alebo priedušnou páskou Mefix/Hypafix/Mepore a nakoniec elastickou kinesio páskou (kinesiologicko-terapeutická elastická páska).

Pri väčších otlakoch používame miesto gázy či Mefix pásky, nepriľnavé krytie Melolin. Povrch tohto krytia zabráni prilepeniu k rane a zároveň jeho savé jadro zabezpečí, aby sa vlhkosť z rany dostávala preč von.

Pásky na ošetrenie pľuzgierov

V minulosti bola najviac odporúčaná 3M Micropore páska. Už nie. Tá na rozdiel od kinetickej nemá žiadnu elastickosť. Pri dlhom zaťažení vytvára rovnaké trenie voči pokožke ako ponožka.

Kvalitou je micropore páska stále špička na prelepovanie bradaviek, či ošetrovanie povrchových rán, no na pľuzgiere, kde dochádza k neustálemu treniu a pruženiu, sú elastické pásky jednoducho lepšie.

Alternatívou ku kinesio páske je Leukotape P (zinko-oxidová), alebo hrubá elastická páska Elastikon – používaná napríklad na Marathon des Sables.

Najlepšie je odskúšať postupne všetky pásky a zostať pri tej najlepšej. Každému sadne niečo iné. U mňa zatiaľ jednoznačne vyhráva kinesio páska. A to som skúsil už všetky spomínané.

Pľuzgiere na nezvyčajných miestach

Pre pľuzgier v skutočnosti neexistuje nezvyčajné miesto. Keď si uvedomíme, že chodidlá sú vtesnané do uzavretých topánok po veľmi dlhú dobu, potia sa, dostáva sa k nim vlhko, blato, šmýkajú sa či šúchajú sem a tam, je vlastne zázrak koľko toho znesú.

No predsa sú miesta, kde je to hodne nepríjemné.

  • Pľuzgiere medzi prstami

Ak je pľuzgier malý a ani nevieme, že ho máme, neprepichujeme ho. Na priľahlý prst pod úrovňou pľuzgiera spravíme z poskladanej a zostrihanej gázy či krytia “hrbol” podobný otlaku a prilepíme ho k prstu. Týmto dosiahneme, že prsty aj pri tlačení k sebe nevytvoria na pľuzgier väčší tlak a neprasknú ho. Na prepichovanie je dosť času aj po pretekoch.

Niekedy medziprstvový pľuzgier vyčnieva, alebo zasahuje až k nechtu a smerom nahor. V takomto prípade je lepšie pľuzgier ošetriť. Je len otázka času kedy praskne a kontrolované prasknutie je za danej situácie omnoho lepšie riešenie.

  • Pľuzgiere pod nechtami

Druhé a definitívne veľmi nepríjemné miesto pre každého je pľuzgier pod nechtom. Tieto vznikajú pri opakovanom náraze nechtu o špičku tenisky (beh dolu kopcom), keď necht vytvára sústavné trenie na kožu pod ním.

V prípade, že chceme pokračovať v behaní, ktoré zahŕňa vlhko a blato, pľuzgier nesmieme prepichnúť.

Takéto pľuzgiere sa nedajú riadne vyčistiť a uzavrieť, a tak musia počkať na skončenie behania. Inak riskujeme infekciu pod nechtom. A to je potom už úplne iná bolesť.

Pravdaže, niečo spraviť môžeme. Cez špičku prsta a potom okolo prsta jemne nalepíme pásku. Tá pomôže nechtu zostať na mieste, tlmí nárazy a nevytvárať ďalšie trenie. No bolesti pri každom kroku sa rozhodne nevyhneme.

Na ošetrenie po pretekoch potrebujeme ihlu, ako na akýkoľvek iný pľuzgier. Necht je ako umelá hmota. Stačí ihlu nahriať nad ohňom (odporúčam pri konci nech sa nevytvorí spomínaný povlak na špičke) a prepichnúť vrchom necht až do pľuzgieru. Tekutina vystrekne a pulzujúca bolesť takmer okamžite pominie. Už len povytláčať zvyšky tekutiny a necht prelepiť.

Znie to nechutne? Absolútne!

Toto je typ pľuzgieru, ktorý najlepšie porieši niekto iný, najlepšie medik. Do seba-ošetrenia odporúčam púšťať sa len ak je to posledná dostupná alternatíva.

Samotný zákrok nie je komplikovaný, avšak ak pri prepichnutí prejdeme ihlou príliš ďaleko…

Je lepšie, ak prepichovanie nechtu robí niekto s jasnou hlavou a skúsenosťami.

Počul som o ľuďoch, ktorý to zvládli aj s klasickou papierovou spinkou…ale to už je ozaj iná káva.

Necht po zopár týždňoch odpadne.

  • Pľuzgiere na vankúšikoch chodidiel

Posledný a z pohľadu behania najhorší prípad, je pľuzgier na vankúšiku chodidla. Presne medzi prstami a klenbou. S takýmto otlakom behať je ozajstné peklo. Každý dopad znamená injekciu bolesti nech sme zvyknutí na čokoľvek.

Ošetriť takýto pľuzgier je a nie je problematické zároveň.

K brušku sa vieme dostať relatívne ľahko. Rezanie je tiež jednoduché. Problém nastáva pri vytláčaní, dezinfekcii a zalepovaní.

Vytláčať tieto zväčša obrovské plochy je náročné a zle ošetrená rana sa zapáli, alebo dá priestor na vytvorenie ďalšieho otlaku v priebehu prvých hodín behu.

V tomto prípade sa vyhýbame zbytočným vrstvám gázy a leukoplast lepíme priamo cez ranu.

Na bruško šľapy dopadáme tisíce ráz počas behu a nepevné podložia sa ľahko začnú posúvať, odlepovať a pomáhať tvorbe ďalším problémom.

Pri prelepovaní pľuzgiera na brušku vyťahujeme náplaste až hore na členok, aby väčšia plocha kože držala náplasť na rovnakom mieste a šúchanie zboku neuvoľnili pásku predčasne.

Na záver

Pľuzgiere patria k behaniu a ich ošetrovanie tiež. Spoliehať sa na to, že sa im vyhneme, je postoj pštrosa s hlavou v piesku. Niekto trpí otlakmi menej, niekto viac. Nestretol som však nikdy bežca, ktorý by sa im vyhýbal úplne.

Mnohé preteky nemajú medický staff ktorý by pomohol, na mnohých je zasa preťažený a nestíha, na ďalších je zasa neskúsený a viac ublíži ako pomôže. No a mimo pretekov je to úplne iná situácia.

Schopnosť ošetriť si pľuzgiere svojpomocne, patrí do základnej výbavy každého trailového bežca.

Znalosť otlakov nám nielen pomáha riešiť ich, ale zároveň dáva motiváciu k ich prevencii. Ale o tom až nabudúce.

Zabudol som na niečo podstatné? Máte iné skúsenosti, nápady a rady? Zdieľajte ich s nami. Potešíme sa.