Naposledy upravené 16/01/2021. Upravil Ivan.
publikované 14.7.2012 na cezkopce.com
Sú to presne tri týždne odvtedy. Skoré ranné vstávanie, šoférovanie takmer päť hodín do Devonu, nervózna noc kedy ešte o desiatej je kopec svetla a vstávanie o piatej ráno na autobus, ktorý nás vezie na štart prvého ročníka Ultra Trail South West organizovaného starými známymi z Endurancelife.
Vraj najnáročnejšie ultra v UK. Uvidíme.
Keď dorážame k štartu tesne pred siedmou, stretávame zopár bežcov, ktorí majú za sebou už takmer 12 hodín z prekonávania 100 mílovej vzdialenosti. My ostatní sa chystáme “len” na 60 míl.
Rýchla doregistrácia zopár oneskorencov medzi ktorými som aj ja, obliekanie sa do sychravého rána a bez zdĺhavých rečí o päť minút vyrážame na dlhý beh po South West Cost Path.
Vychádza slnko a zrazu mám pocit, že všetko bude v pohode. Je blato a vlhko, ale keď je slnko, všetko ide lepšie. Pokial je človek nakrémovaný. Ja nie som.
Prvý úsek Pendeen Watch do Zennor Head je dlhý iba 6,4 míle no pri prevýšení 700m mi dáva na frak.
Na stanovisku sa tlačím hrsťou gumených medvedíkov a pokračujem. Síl mám zatial dosť, držím sa asi v strede 50 členného pola a mám pocit, že to pôjde.
Tento ma však opúšťa pri druhom úseku zo Zennor Head do St.Ives. Prevýšenie je podobné ako pri prvom, no pri menšom počte stúpaní a klesaní začínam cítiť nohy. Odchádza mi sila a výrazne spomaľujem. Snažím sa držať temp ako sa len dá.
Na stanovisku dopĺňam camel bag a sypem si do vody energetický nápoj. To neskôr oľutujem, keď sa začne môj žalúdok dvíhať ako na vode až do momentu, kedy musím prestať túto zmes piť úplne, zameniť to za vodu s elektrolitickými tabletkami a spoliehať sa na “normálne jedlo”.
Žiaľ, žalúdok týmto dostáva nafrak a až do konca závodu sa doslovne nútim jesť čokoľvek sladké. Po druhom stanovisku hneď vchádzame do St.Ives, ktorý spoznávam z minulosti, zhodou okolností stretávam bežca práve stade, inak by cesta cez mesto bola omnoho komplikovanejšia.
Som rád že ho stretávam, no asi o pol hodinu neskôr to ľutujem, keď slepo následujem jeho, ignorujúc šípky Endurancelife až na miesto, kde cesta končí a nám neostáva nič iné ako prejsť cez dlhú, navlhnutú pieskovú pláž späť na trasu. Piesok ma dosť rozbije, no idem ďalej.
Skupinku predo mnou strácam a tým aj tempo, nemá ma kto ťahať. Som unavený a bez energie. Nútim sa do zopár hryzov z flapjacku, ale dolu krkom ide naozaj ťažko. Tento takmer 11 mílový úsek medzi St.Ives a Godrevy Point je pomerne mierny, no cítim na sebe už únavu a ťažobu. A to ešte nie som ani v polovici.
Zrazu dobieham chalana zo St.Ives a zvyšuje sa mi morálka. Držím sa jeho tempa až do momentu, kedy pokračuje po ceste, napriek značeniu do ľava. Tento krát už nepremýšlam a ocitám sa sám pri brehu kanála, ktorý po krátkom úseku vchádza do zátoky v mesta Hayle. Tu sa na mňa nalepuje bežec s číslom 430, v ktorom spoznávam “suseda” z kempu, Portugalčana Dioga.
Chvíľu spolu bežíme, no skúšam zvýšiť tempo. To sa mi darí len chvíľu a od stanoviska 3 bežíme spolu až do konca.
Podmienky sa výrazne zhoršujú. Začínajú sprvu krátke, neskôr dlhšie prietrže, vietor a chlad. Teplota padá na niečo okolo 12 až 15 stupňov a ja začínam cítiť, že som to podcenil tentokrát. Začínam bojovať z chladom. Som celý premočený aj napriek tenkej “nepremokavej” bunde a tak nie je ani len myšlienka na oddych na stanovisku dlhšie ako je nevyhnutné. To vyčerpáva ešte viac.
Na štvrtom stanovisku z Godrevy Point do Porthtowan nás čakajú vaky s vecami. Prezliekam sa do suchého trička a pijem malý lucozade. Hneď sa cítim lepšie, no žalúdok štrajkuje. Teraz už prší prúdom. Na stanovisku organizátori po prvý krát majú niečo slané – marmite chlieb a neskôr zeleninové kary. To ma úplne prebúdza a dáva dokopy, žalúdok zrazu ostáva v kľude a my s Diogom vyrážame.
Hecujeme sa a pomaly zvládame brutálne padáky a stupáky, čo nás pekne odrovnávajú. Kde tu predbiehame stomílovkárov, ktorí vyzerajú omnoho horšie ako my, aj keď, je mi to ťažko hodnotiť. V tom momente som teda pyšný na seba neni ani náhodou.
Ledva sa posúvam vpred. Takto sa dostávame až k stanovisku v Perranporth. V tom momente som už dlhodobo podchladený a mokrý, no predstava, že nás čaká “už len maratón”, mi dáva krídla.
Cestou zo stanoviska v daždi sa na nás nalepuje asi petnásťčlenná skupina miestnych mladých štamgastov a na našu “hrôzu” a prekvapenie vydržia s nami držať krok až do ďaľšej krčmy na pláži, asi 1 míľu nižie.
Celý čas na nás v už dobrej nálade kričia, ponúkajú nám pivo, povzbudzujú, robia si srandu, ale nakoniec nechajú na pokoji. Som celý mokrý a uťahaný, oni v krátkych tričkách a plný života. Stmieva sa a nich nečaká taký záťah ako nás ešte. Teda, možno vlastne aj hej.
Zrazu Diogo chytá druhý dych a zvyšujeme tempo na nasledujúcich zopár kilometrov. Na veľké prekvapenie, ide sa mi super a dokonca bez problémov vládzem. Pozerám na hodinky a zrazu dostávam prenikavý pocit, že to dnes zvládneme pod 16 hodín. Aký to omyl!
Prichádzame do krpatučkej dediny Holywell Bay a tá nás kompletne pochová.
Strácame úplne stopu napriek tomu, že sme štyria pokope. Leje doslova a dopísmena ako z krhly a nám trvá takmer hodinu nájsť cestu. Pýtame sa v krčme, autobusára…nikto akoby nikdy nič nepočul o Costal Path. Až po hodnej dobe nám chalanisko z autobusu na zástavke na mape ukazuje kde sme a vydávame sa správnym smerom.
Stálo nás to však nielen hodinu času, no hlavne absolútne všetku energiu, v daždi, zime bez pohybu zúfalo hľadajúc cestu. Pokračovanie je totálna drina, no ideme do toho.
Už len 30km, to spravíme.
Stmieva sa a nasádzame čelovky. Jediné myšlienky sú ísť ďalej, nezastaviť, nespomalovať, dobojovať to! Tesne pred šiestym stanoviskom nás čaká však prekvapenie, ktoré ma takmer skolí.
Nakoľko ideme neskoro, príliv prihnal vodu do kanálu v Newquay a tak, skupina asi 10 ľudí čo sme sa zrazu postretali, najprv šlapeme v blate až ku kanálu a potom, po do pása zaliatom moste v ľadovej vode prechádzame asi 100m na druhú stranu.
Zuby mi nekontrolovateľne klepocú a mám pocit, že toto už neprežijem. Druhý breh je však nadosah a ideme ďalej. Sme v meste, ktoré je synonymom dobrých zábav a hlučných parties každý víkend a našou jedinou snahou je prejsť okrajom takmer nevidení.
Na začiatku mesta je posledné stanovisko. Diogo zrazu nekontrolovateľne začína vracať. Organizátori nám varia čaj, Diogo sa po asi 20 minútach dáva mierne dokopy a vyrážame na posledných 6 míl z Fistral Beach až do cieľa vo Watergate Bay.
Ľudia z ktorými sme brodili sú dávno preč a tak Diogo napoly neprítomný v bolestiach drží krok za mnou. Našťastie mesto prechádzame bez incidentu a sme opäť pri tmavom pobreží. Hrozne fúka. Opäť strácame stopu a vraciame sa polkilometra, aby sme zistili, že sme išli správne a bežíme späť. Narážame na ledva sa vlečúceho stomílara a berieme ho pod naše krídla.
Je zúfalo zničený, viac ako Diogo a miestami začína s nami bojovať, že chce ísť späť, nakoľko ideme zle. My sme však presvedčení, aspoň navonok, že ideme dobre a ťaháme ho s nami ďaľšiu pol hodinu, kedy zrazu vidíme náš cieľ – vysvietený hotel len kus cesty pred nami.
Posledných 500m bežíme, akoby sme len začali s tréningovým joggingom. Sme v ciely!
Máme za sebou bez piatich minút 18 hodín na nohách, prevýšenie okolo 4000m (hore a dolu) a mokro na každom kúsku tela.
Šťastie ma totálne prebúdza a zabúdam na všetko.
Sadáme si k horúcej kuracej polievke a zrazu nič nie je problém. Mojich prvých, takmer 100km je za mnou. Čo bude ďalej?
