Naposledy upravené 16/01/2021. Upravil Ivan.
Dnes odchádza sir Ranulph Fiennes, aspoň v mojich očiach, na najextrémňejšiu expedíciu v dejinách ľudskej výdrže. Po prekonaní oboch pólov bez podpory, cesty okolo sveta ve vertikálnom smere, zdolaní Everestu vysoko po šesťdesiatke a v neposlednom rade behu siedmych maratónov, na siedmych kontinentoch za sedem dní sa vydáva na cestu cez Antarktídu v čase polárnej zimy.
Ak si uvedomíme, že v dejinách sa všetci exploreri snažili opustiť tento nehostinný konteninet najneskôr do začiatku zimy, začneme si uvedomovať, skadiaľ vietor fúka. Tak nehostinné prostredie si nevieme ani len predstaviť, nie ešte túžiť ho zažiť. Ralf Fiennes, Mike Stroud a viacčlenná doprovodná výskumná skupina vyráža na miesto bieleho pekla v čase, keď každý iný ďakuje, že tam už nie je.
Čakajú ich teploty v blízkosti –90°C, vietor v rýchlostiach do mnohých desiatok kilometrov za hodinu a crevasy, kde sa stratí v kľude aj auto, nie to len malý človek. Čaká ich boj z neľútostnou prírodou a hlavne, ich samými. Bude to zápas pochybností, zúfalstva a beznádeje, ktorý každý vytrvalostný športovec či nadšenec vo väčšej či menšej miere pozná. V ich prípade to rozhodne bude na strane tej prvej.
Napriek tomu im to závidím. Závidím im tú šancu skúsiť niečo neskúsené, vydať zo seba maximum čo sa dá a ešte omnoho viacej. Ran, Mike, držíme Vám palce!
K Ranulphovi Fiennesovi a Mikovi Stroudovi mám špecifický “vzťah”. Nikdy sme sa nestretli a možno ani nestretneme, ani na stovky míl zďaľeka nie som v ich lige a možno nikdy nebudem, no oni dvaja ma priviedli na cestu hľadania možností samého seba.
Pred rokmi som viacmenej náhodou kúpil knihu Rana Fienese s názvom Beyond the limits a pri jej čítaní som pochopil, po čom som vždy túžil, k čomu som vždy chcel smerovať, ale nikdy som si to nedovolil pripustiť či priznať.
Zrazu som začal cítiť, že život ponúka omnoho viac ako len prežitie, aj keď pekné a príjemné v mnohých prípadoch, stále len prežitie. Pocítil som v plnej sile, že to nie je tá cesta, ktorou ja chcem ísť a nikdy som nechcel, len som si to nedovolil priznať. A rok na to sa mi dostala do rúk kniha od Mike Strouda s názvom Survival of the fittest a všetko bolo jasné. Celé to do seba zapadlo a začalo dávať zmysel. Teda, aspoň som a stále si to myslím (tam som prvýkrát tiež čítal o MdS a rozhodol sa, ak o bude možné, byť prvým Slovákom, ktorý sa ho zúčastní).
Takmer pred dvoma rokmi, v máji 2012, som sa na základe “sedliackych rád" z knihy Fit for life začal pripravovať na prvý krok môjho nového smerovania…teda, tak som si to aspoň myslel. Začal som sa pripravovať na môj prvý off-road maratón.
Asi to nedáva zmysel, po písaní toľkých viet o novom smerovaní, že toto malo byť ono, ale, ako inak som mohol v rámci dostupných možností vyskúšať, či sa viem v niečom prekonať? Žial, nedopadlo to nijako valne. Po dvoch týždňoch, ako môj log ukazuje, som tréning pre “neodkladné povinnosti” vzdal. Trvalo zopár ďľších mesiacov, aby som sa k behaniu vrátil a tentokrát ako sa patrí, prihlásil sa vopred na maratón.
V tom čase som mal za sebou maximálnu dobu, ktorú som prekonal v behu niekde pri hranici pol hodiny. Výzva bola však na taniery. A tak po takmer dvoch mesiacoch ako-takého tréningu som stál na štarte prvého maratónu a po šiestich hodinách aj v ciely. V akom stave je už druhoradé, no zistil som, že kde teľo nemôže a mozog vraví sadni a oddychuj, vôľa aj v mojom prípade vie zvíťaziť. A to bol dobrý znak…a začiatok nového smerovania.
Tento príspevok však nepíšem s tým, aby som vymenovával vlastné “úspechy”, ale skôr o tom, vyjadriť plán a túžbu na nový rok. Vytrvalostný beh, špecificky trailrun či off-road beh sa stal neskutočne populárny za posledné roky, priťahujúci stovky až tisíce závodníkov na štart rôznych závodov.
Je to super, je to neskutočne silné byť v dave tak odhodlaných ľudí, no je to len “organizovaný výprask”. Milujem to a iste budem skúšať niektoré navštíviť aj tohto roku, no mojou myslou každý deň preletí myšlienka a túžba, skúsiť niečo viac, niečo, čo nie je bežné, organizované, zabezpečené. Nie pre márnomyseľnosť, ale pre pocit, že aj malý človiečik ako ja vie potlačiť hranice ľudských možností ďalej ako len po susedov plot.
Túžim dotlačiť telo na hranicu zúfalstva, prekonať ju a zostať ako víťaz. Márnotratnosť? Namyslenosť? Neviem. Ja to považujem za život. Niekto chodí do kasína, iný skáče s padákom či pláve pod vodou desiatky hĺbkových metrov, ja chcem zistiť čoho je schopné moje telo a myseľ, bez ohľadu na technológie ktoré milujem.
Mojou jedinou technológiou ak odhliadnem už v dnešnej dobe špičkové vybavenie, je moje telo a myseľ. Zaujíma ma, kam viem prísť s nimi dvoma, bez potreby benzínu, oleja či plynu.
Tak čo sa chystám teda skúsiť? Popravde, ešte sa to celé len rysuje. Mám nápady a myšlienky, len ešte nezapadli ako ozubené kolieska. Zatiaľ len tápajú a ja s nimi tiež. No je to len otázka času, kedy sa stroj dá do pohybu. A ja rozhodne budem pri tom!
Dúfam, že ma budete podporovať tak ako v minulosti, slovami nechápania, hrôzy a pochybností o mojom zdraví, ako aj slovami podpory a obdivu. Verte mi, potrebujem obe a ďakujem Vám za ne.
Prajem všetkým do Nového roku silu život žiť a nielen prežiť, silu ísť si svojou cestou a nie len slepo nasledovať dav. Zato že veľa ľudí ide jedným smerom, neznamená to ani náhodou, že idú správnym. A ak aj je správny pre nich, nemusí byť pre Vás. Nedajte sa zviesť, žijeme len raz!
A apropó, Ran a Mike, ak budete v budúcnosti potrebovať mladšiu krv na niektrú s vašich šialeností, nájdete ma tu. Budem pripravený!
