Naposledy upravené 16/01/2021. Upravil Ivan.
Príliš rýchly štart je častým syndrómom nás všetkých.
Vybojovať si dobrú pozíciu hneď na začiatku, vyhnúť sa lievikovitému efektu v prvých kilometroch ešte príliš koncentrovaného bežeckého pola, ukázať súperom s kým majú tú česť či vyhrať prvú mentálnu vojnu.
Toto tempo je na dlhé vzdialenosti neudržateľné a postupne aj sebadeštruktívne.
Stáva sa to často. Adrenalín a dravosť ti dovolia nasadiť tempo, ktoré dlhodobo nevieš udržať a pokiaľ si to nevšimneš zavčasu, tvoja mentálna aj fyzická energia sú spotrebované rýchlejšie, ako si predpokladal. A zrazu máš problém.
Aby sa to nestávalo, prichádza na radu povestné “stop and think” (zastav a premýšľaj).
“Stop and think” zadýchaného bežca
Pokiaľ vyrazíš vpred v tempe na ktoré si málo zvyknutý, srdce sa nedokáže dlhé kilometre aklimatizovať. Telo máš v hyper excitovanom stave, kedy zo seba dáva maximum bez toho, aby naozaj to maximum potrebovalo. Stojí ho to príliš mnoho energie. Zbytočnej energie.
Moja žena občas pri rozprávaní o jej práci na akútnom psychiatrickom oddelení spomínala: “Keď sa začne toho diať naraz príliš veľa a situácia sa dostáva mimo našej kontroly, musíme sa zastaviť na chvíľu a premýšľať. To krátke prerušenie hektického hasenia problémov dovolí mozgu „vypnúť“ a vidieť veci z odstupom a zreteľnejšie.”.
Mal som s podobnými stavmi skúsenosť. A tak som raz zastavil.
Nepotreboval som stáť a premýšľať, ale skludniť dýchanie. Potreboval som sa aklimatizovať.
Po približne 30 sekundách som vyrazil vpred. Srdce mi bilo vo svojom štandardnom rytme, nohy mi pripadali ľahšie a pružnejšie. Svoje 16 km kolečko som skončil s vyše 3 minútovým náskokom proti bežne dosahovanému času a aj na konci som sa cítil “silný”. Pokus som zopakoval viackrát, vždy s rovnakým efektom.
Keď zastavím, stratím svoju pozíciu
Asi najväčším strach budeš pociťovať, že ťažko vybojovaná pozícia takýmto zastavením, bude navždy preč.
Zastaviť pri tréningu je jedna vec, zastaviť pri pretekoch druhá.
Ja tu však nehovorím o 10 km trase, či rýchlom pol maratóne.
Krátke trasy sú adrenalínovým výlevom a zastavenie tam by ti spôsobilo len spomínanú stratu pozície v preplnenom poli a možno aj schopnosť opäť nabudiť telo k maximálnej rýchlosti.
Ak však túto techniku prenesieš do niekoľko hodinového ultra behu, nemáš sa čoho obávať. Pár sekúnd státia v porovnaní so zopár hodinami, ktoré ťa ešte čakajú, sú dobrou investíciou.
Svalová pamäť
Na tréningoch behávaš zväčša krátke vzdialenosti. 10 km, 15 km, možno občas aj 25 km. Tvoje telo je naučené podávať výkony v týchto limitoch. „Svalová pamäť” vie, že po danej vzdialenosti bude koniec. Oddych. Pohoda.
Na závodoch sú však vzdialenosti mnohonásobne dlhšie.
Kontrolné stanovištia sú v intervaloch za hranicami bežne bežaných vzdialeností. Tvoje telo aj napriek adrenalínu v krvi bojujú s veľkou neznámou. Treba mu “ukázať”, že je to všetko v poriadku.
Keď nastúpiš na štart pretekov a vieš, že prvé kontrolné stanovisko je ďalej ako tvojich bežných 15 km, nečakaj na dorazenie do neho.
Keď cítiš, že to potrebuješ, zastav a skoncentrujem sa skôr. Tých pár sekúnd ti niekedy prinesie k dobru mnoho minút v nasledujúcich hodinách.
Ako zastaviť bez pokorenia hrdosti
Ľahko sa o tom píše, no zastaviť po pár kilometroch vie byť pokorujúce. Chápem. Poznám.
Môže to tiež signalizovať druhým, že si “ranené zviera”, ktoré treba odstaviť. To pravdaže platí, len ak patríš medzi favoritov. V tom prípade si cením, že si sa dočítal až sem.
Najjednoduchším východiskom je či už predstierané, alebo reálne zastavenie na “cik pauzu“. Každý musí občas vypustiť ventil a prečo to nespraviť vtedy, keď to potrebuješ najviac? Aj keď len fingovane. Kto by ťa kontroloval?
Nikto nepovažuje takéto správanie za pokorujúce a tak nemusíš zaplňovať myseľ nepodstatnými starosťami. Tých budeš mať počas nasledujúcich hodín závodu ešte aj tak dosť.
Skoncentrovanie a “sebakontrola“
Po zastavení sa sústreď na dýchanie. Predstav si, čo ťa čaká najbližšie kilometre. Skoncentruj sa a vykonaj mentálnu kontrolu svojho stavu – ako sú na tom nohy, sedí ti batoh ako má, netlačia ťa tenisky, nemáš kŕče, nepotíš sa príliš, nie si priveľmi oblečený? Ak sa zdá všetko v poriadku, nadýchni sa a vyraz vpred. Bude sa ti zdať, že lietaš.
P.S.
V momente zastavenia na skoncentrovanie a sebakontrolu ťa čaká ešte mnoho kilometrov. Ak si vyrazili ako zmyslov zbavený plný adrenalínovej extázy, teraz je čas utriasť si ďalšiu taktiku. Tých pár sekúnd za to naozaj stojí.
Čo povieš, zažil si niečo podobné? Más na veci iný názor? Daj vedieť!
