Naposledy upravené 16/01/2021. Upravil Ivan.
Behanie na dlhé vzdialenosti je do veľkej miery nudná aktivita. Záleží veľmi na prostredí a čase, ale ked človek beží tú istú trasu už stý krát, alebo je hmla či daždivo, nie je priveľmi čo pozorovať. Treba si každý beh niečim oživiť, inak sa z neho stane nežiadúci spoločník na voľné chvíle.
Krátko na to, ako som začal behávať som sa vrátil späť k audioknihám, ako primárnemu zdroju čítania. Behanie sa mi stalo nielen vyslobodením z celodenného sedavého štýlu práce, ale tiež časom, kedy som mohol v kľude čítať ďaleko viac ako dovtedy.
Zo začiatku to bola alternatíva k premýšlaniu a počúvaniu hudby, po čase vystriedala hudbu úplne.
Nechcem sa tu rozpisovať o tom, ako sú audioknihy skvelým doplnkom k behaniu (sú ďaleko viac bezpečné na počúvanie aj v meste na rozdiel od hlasnej hudby), to som už spomínal inde, avšak nedá mi nepoukázať na zaujímavé pozorovanie.
Nie som logovací maniak. Pozerám si občas svoje výkony a sledujem, či zlepšujem časy či plním plány na tréningy, no nevenujem tomu hodiny, neanalyzujem, nerobím závery. Nebaví ma to, nebeží sa mi potom ľahšie. Jeden fakt ma však zaujal.
Dlho som behával v rámci tréningu jeden okruh niekoľko krát týždenne. Krásna cca 11km trasa cez les, pole, hore a dolu kopcom. Ideálne tréningové prostredie. Vedel som, že podľa typu tréningu a počasia dokážem zabehnúť ten okruh od 52 do 1 hodiny aj niečo.
Čo však bolo zvlášte, že niekedy aj napriek dobrej pohode a pocitovo rýchlom tempe som behal pomalšie časy ako inokedy s ťažkými nohami a zadýchaný. Nerozumel som tomu a začal som si to viac všímať.
Poznanie bolo prekvapivé. Napriek pocitu, že držím dobré a stabilné tempo som pri audioknihách s komplikovaným dejom na porozumenie, nevedome spomaľoval, aby som dal šancu mozgu dobiehať. Naopak, pri svižne plynúcom deji aj napriek fyzicky zlému pocitu som bol ako na podporných látkach a časy som mal výrazne lepšie. Aj keď som sa cítil pod psa.
Na prvý pohľad by to znamenalo, že je lepšie audioknihy nepočúvať, lebo človek vopred nevie, čo ho čaká a pokaziť si čas nie je nikoho úmyslom (apropó, hovorím o anglických audioknihách, pri slovenských a českých som až také rozdiely nikdy nebadal).
Riešenie je však omnoho prozaickejšie. Keď začnem cítiť, že dej nie je len prirodzený tok reči na pozadí, preto aj najradšej počúvam pri behaní detektívky či thrillery, ale sa musím na neho sústrediť, vypínam audioknihu a odkladám si ju na šoférovanie. Žiadne komplikované riešenia nie sú nutné.
Audioknihy ako fenomén našej preponáhľanej doby mi priniesli ďaleko viac pozitív, ako tých zopár stratených “best” časov. Navyše, hudba je v tomto ešte viac sugestívna vzhľadom na jej meniace sa tempo.
A tak, keď sa ma ľudia pýtajú, či im odporúčam počúvanie audiokníh keď behajú, vždy odpovedám áno. Len si treba dať pozor, aby ste sa nenašli sedieť na pni v strede lesa, neschopní od zaujatia robiť čokoľvek iné ako počúvať.
