Naposledy upravené 14/08/2018. Upravil Ivan.
Poznámka na úvod: Tento článok som napísal takmer pred dvoma rokmi a odvtedy odkladal jeho vydanie. Nezdal sa mi stále dostatočne aktuálny. Ultra behanie sa u nás len rozbiehalo. Nakoľko však chcem spraviť v blízkej budúcnosti rozhovor s Martinom Urbaníkom, o jeho vysnívanom behu kde bude pôsobiť sám ako vodič, rozhodol som sa odpublikovať ho ešte predtým. Spraviť to potom by vyznievalo ako zlý úmysel. A o to mi rozhodne nejde.
Pri ultra behoch konajúcich sa prevažne na americkom kontinente sa zaviedol trend využívania tzv. vodičov. Sú to bežci, ktorí majú povolené od určitej časti trate sprevádzať pretekárov až do cieľa. Tento trend sa dostal už aj do Európy a mnohé zabehané ultra preteky ho povolili už tiež.
Využívanie vodičov
Hlavnou myšlienkou za využívaním vodičov je poskytnúť už vtedy vyčerpaným bežcom mentálnu pomoc v podobe spoločníka, navigátora a udržiavača tempa. Samotná idea nie je zlá. Je to však naozaj to, kam by malo ultra behanie smerovať?
Predstavme si, ako pri olympiáde na 35-tom kilometri sa k vedúcim pretekárom pridávajú vodiči a cez cieľ prebiehajú zrazu dvojice. Divák je zmetený, nevie kto je vlastne kto a nechápe, prečo tam je ten druhý bežec. Mnohí namietnu, že medzi maratónom a povedzme 100 míľovými pretekmi je veľký rozdiel. No je naozaj?
Vodič má právo pomáhať závodníkovi len po mentálnej stránke a pri niektorých závodoch aj na kontrolných stanovištiach s dopĺňaním tekutín a jedla. Nesmie však pomáhať s nosením, fyzickou podporou ani predprípravami na kontrolných stanovištiach. Na tie musia doraziť a opustiť ich vždy spoločne.
Ak sa rozhodnem zdolať Everest, prekráčať cez Antarktídu, preveslovať oceán, neočakávam, že tesne pred cieľom mi zrazu niekto začne určovať tempo, povzbudzovať ma, prekráčavať sneh či uväzovať lano. Moje rozhodnutie prekonať svoje limity je mojím ultimátnym cieľom a som zodpovedný za jeho zdolanie. Pribratie vodiča, ktorý mi bude posledné chvíle pomáhať, ak aj len povzbudzovaním či držaním tempa, je pre mňa kompromitáciou celého snaženia.
Veľa ľudí pokrúti hlavou a povie si, že to prežívam či preháňam až priveľmi. Posúďte sami.
Podopieranie chrbtu
Ak je mojim športom vzpieranie, neočakávam, že mi niekto bude pridŕžať činku, kriedovať prsty či podopierať chrbát. Podobne pri lyžovaní neočakávam, že niekto pôjde predo mnou a upraví mi trasu, aby sa mi jazdilo lepšie. Hovoríme o rozdielnych typoch pomoci? Nemyslím si.
Vytrvalostné behanie je šport, kde bežci prekonávajú svoje limity v iných kategóriách ako povedzme spomínaní vzpierači či lyžiari. No prekonávajú to najťažšie, čo na tom danom športe existuje. Pri vzpieračoch je to váha, pri lyžiaroch komplikovanosť povrchu v danej rýchlosti, pri ultra bežcoch mentálne a fyzické vyčerpanie zo vzdialenosti a času na nohách.
Niektorí si povedia, že to je tak v poriadku. Veď každý môže mať vodiča a teda každý bude mať opäť rovnaké šance. Mne to znie podobne ako “každý si môže dať predsa doping a všetci si budeme rovní”.
Individuálny výkon
Ak je výsledok výkonu podmienený silou a schopnosťou jedného človeka a v cieli oslavujeme jeho výkon ako niečo, čo dosiahol on sám, malo by tomu tak naozaj byť.
Nechcem vyvolať dojem, že znevažujem takéto športové výkony. Chcem len poukázať na fakt, že ultra behanie povoľuje niečo, čo žiaden iný šport – podporu za hranice bežného fandenia či technickej a operatívnej podpory.
Pokiaľ majú byť naše výsledky podmienené tým, že nás niekto v závere takpovediac ťahá za ruku až do úspešného konca, šport pre mňa stráca punc individuálnej kompetície. Buď sme schopní bojovať od začiatku do konca sami, alebo si treba nájsť iný šport.
Individuálny výkon by mal byť podľa mňa ozaj individuálny.
Nesúhlasíš? Napíš, čo si o tom myslíš ty.
