Trailrun nie je šport a ani behanie

Keď som bol mladší, nenávidel som behanie. Teda, aby som bol presný, behanie na dlhé trate. Napríklad takú 12-minútovku!

V šprintoch som exceloval, napriek už vtedy výraznej váhovej prevahe voči rovesníkom. Bolo to jednoduché. Rozbehnúť sa, vydržať maximálne 1–2 minúty a zastaviť. Úplná pohoda.

Dlhé trate boli pre mňa nepochopiteľné a nudné.

Na strednej škole sme boli v triede rozdelení na dve skupiny, podľa úrovne angličtiny. Verte či nie, ja som bol v tej “lepšej”. A to som po príchode do Anglicka nevedel, ako si mám vypýtať v autobuse študentský lístok. Odbieham ale. Späť k veci.

Druhá polovica našej triedy často behala mimo areálu, do kopca, cez začínajúci les a späť. Ľutoval som ich, ako sa len dalo. OK, ok! Smial som sa im, ale podstata je tá istá. Niečo tak nepríjemné ako bol ich dlhý beh cez hodiny pohodovej telesnej som si nevedel predstaviť.

Postupne som sa začal venovať rôznym športom a beh, na moje znechutenie, bol vždy súčasťou tréningu. Nech som sa venoval bojovým umeniam, alebo trávil čas pádlovaním na vode. Beh bol vždy tam.

Výlety do hôr ma postupne lákali viac a viac, ale vždy boli spojené s pohodou, posedením pri ohni, spaním pod holým nebom. Zriedka v tom bol nejaký časový tlak.

Jedného dňa, po dlhých rokoch v Anglicku sme sa s manželkou vybrali do Škótska. Výletovanie bolo super a stanovanie ďaleko od civilizácie ešte lepšie.

Raz ráno, pri príprave raňajok, k nám z doliny cez potok kluše asi štyridsaťročný chlap. Celý zabahnený, zmoknutý, ale usmiaty.

Pozdravím ho a on sa pristaví. Chvíľu kecáme a na otázku čo tam robí z neho vypadne, že si vybehol na kopec naproti v rámci ranného behu a práve sa vracia k autu a smeruje do práce. Pozeral som na neho ako na blázna.

Bežať v daždi a blate do kopca? Pred prácou? Dobrovoľne? To ozaj v Škótsku ľuďom už kvapká na karbid?

Odišiel a my sme po raňajkách vyrazili ovešanými všetkými vecami na kopec, kde on bol zopár hodín pred nami. O takmer dve hodiny sme boli na vrchole aj my. Spotení, zničení, ale šťastní.

Ako som tak ležal a oddychoval, začal som nad podivným chlapíkom premýšľať.

Dosiahol presne to čo my, ale za menej ako polovičný čas hore aj dolu a vyzeral na rozdiel od nás celkom sviežo. Nebolo by to behanie na ľahko dobré skúsiť?

V Škótsku sme boli ešte zopár týždňov a ja som na chlapíka zabudol. Život išiel ďalej.

Späť v Oxforde som v kníhkupectve pozeral knihu pre manželku. Niečo, čo by ju naozaj bavilo. Niečo, čo by ju a následne aj nás oboch motivovalo k trochu viac výletom.

Objavil som knihu Sira Rannulpha Fiennesa Beyond the Limits. Daroval som jej ju a neskôr si k nej aj sám zasadol. Pri jej čítaní sa pre mňa zmenil svet nadobro. Naozaj nepreháňam!

Nebudem nikoho nudiť detailami o motivujúcich expedíciách, hlavne keď väčšina ľudí podobne ako ja sedí celé dni za počítačom. To čo som ale čítal, bolo ako objavenie nového sveta.

Vedeli ste, že svet nekončí v prehliadači na monitore? Ja evidentne dovtedy nie!

Začal som behávať. Nie pre zdravie, ale pre túžbu pripraviť sa na expedíciu. Na nejakú výzvu, ktorá určite na mňa niekde čakala.

A veru že čakala.

Druhá kniha, ktorú som čítal následne po Beyond The Limits bola kniha Survival of The Fittest od Mike Strouda. Mimochodom, dlhoročného expedičného partnera Rannulfa Fiennesa.

Rannulf Fiennes - Beyond the Limits   Mike Stroud - Survival of the Fittest

A tam som sa dočítal o Marathon des Sables. Nebudem predstierať, že som o tomto behu predtým počul. Nepočul. Nikdy!

O behaní som vlastne nevedel nič. Nikdy dovtedy som ešte nezabehol viac ako 10 km, nikdy som nebol na púšti. Nikdy…

…a hneď som vedel, že Marathon des Sables musím zabehnúť. Aj keby ma slnko malo upiecť zaživa!

Behanie pre mňa dostalo novú dimenziu. Už to nebolo behanie pre možno raz niečo niekde, ale príprava na niečo výnimočné. Niečo extrémne vzrušujúce!

V príprave som skúsil zabehnúť aj 1–2 horské maratóny a zistil som, že aj tie sú vlastne zaujímavé. Bavilo ma to!

Behanie nebolo už len otĺkaním chodníkov a cestičiek v parku, ale stalo sa novým spôsobom zažívania krásnych miest, spoznávania ľudí, cestovaním, prekonávaním vlastnej pohodlnosti a pocitu, že niečo je nemožné.

Začal som tlačiť svoje hranice za limity. Moje vlastné, ale predsa limity.

Trailové behanie nie je klasickým behom. Nie je to len o prekonávaní vzdialenosti za najlepší možný čas, ale o prekonávaní vlastných limitov. Každý beh je nový zážitok, každé preteky novou expedíciou.

Niekedy sú trate ľahšie, niekedy extrémne náročné. Niekedy vládzem bežať takmer celú trasu, niekedy sa doslovne plazím hore a dolu kopcami. Nikdy nie je nič dané a nikdy nie je nič rovnaké ako predtým.

Trailové behanie nie je šport. Trailové behanie nie je ani behanie. Trailové behanie je životný štýl. Štýl, ktorý nikomu nedovolí zostať otrávený všednosťou.

Do skorého videnia niekde v kopcoch kamaráti!