Prečo som nemal rád Deana Karnazesa?

V ultrabežeckej komunite je Dean Karnazes považovaný za narcisa a egoistu. Prečo? Lebo okrem toho, že mnoho toho odbehal, ešte viac o tom dokázal aj narozprávať. A napísať.

Vďaka jeho knihám ako Ultramarathon Man sa mnohí ľudia dostali k ultra behaniu, alebo behaniu ako takému. Prečo teda tá komunitná nenávisť?

Dean spravil niečo, čo je v mnohých spoločenstvách a spoločnostiach stále považovné za neakceptovateľné. Robil si promo. Sám sebe!

Podobne boli pred nie tak dávnym časom odsudzovaní aj spisovatelia, umelci či inak úspešní ľudia, ktorí si dovolili okrem vytvorenia niečoho unikátneho aj svoje diela promovať. Stali sa vadnými jedincami stáda a to ich vytláčalo bokom.

Dean nie je v žiadnom prípade najvýkonnejší, najrýchlejší či najúspešnejší bežec na svete. Na druhej strane však dokázal toho viac ako väčšina ostatných vytrvalostných bežcov. Aj keby to bolo len to, že pomohol spropagovať (ultra)behanie širokej verejnosti, nie je to ani náhodou málo.

Pred rokmi, keď celá “vyhostenie” Deana vzniklo, ani neviem prečo, pridal som sa na stranu stáda.

Nech ho chvália výsledky, nie knihy čo o sebe píše! Nebol predsa žiaden Scott Jurek!

Svoju slepotu som pocítil až po dlhšom čase a uvedomil si, ako nezmyselne som sa na vec pozeral. Akoby o niečom dobrom mohol písať len vždy ten najlepší. Akoby sebapropagácia patrila len do sveta hviezd showbusinessu. Akoby právo na názor mali len tí preukázateľne najvýnimočnejší.

Kto by to ale v konečnom dôsledku bol? Ten kto niečo dokázal dvadsať rokov dozadu a jeho “výnimočnosť” je potvrdená časom, ten čo dokázal zhodou náhod niečo minulý týždeň či predošlý mesiac?

Ak má človek čo povedať nech tak spraví. O dvadsať rokov môže byť už na všetko neskoro.

Preto tento text píšem dnes aj ja. Držal som sa kolektívneho názoru a choval sa ako tela v stáde. Nerobte rovnaké chyby. Aby ste sa nemuseli hanbiť za seba tak, ako sa hanbím ja za seba ešte občas aj dnes.