Po chrbte draka do totálneho vyčerpania

A som v tom. Bol mi umožnený vstup do „exkluzívneho“ závodu otvoreného pre maximum 150 štartujúcich s názvom Dragon’s Back Race. Že ste o ňom nikdy nepočuli? To nevadí.

V roku 1992 sa konal nultý ročník, tohoto „jedného z najťažších horských závodov na svete“. V roku 2012 sa konal jeho oficiálny prvý ročník a budúci rok nás čaká druhý.

 

Zaslúži si svoj status najťažšieho?

V roku 1992 sa závod organizoval pre dvojice, nakoľko bol považovaný za tak náročný, že pri jednotlivcoch hrozilo príliš veľké ohrozenie. Navyše, na rozdiel od dnešných závodov, neboli vtedy ešte tak ľahko dostupné mobilné telefóny, nebolo také množstvo dobrovoľníkov ochotných pomáhať a tiež výbava bola stále mierne pozadu.

Toto sa zmenilo počas tých viacerých rokov a tak preteky v roku 2012 už boli umožnené aj jednotlivcom. A ja som mal to šťastie byť na štarte.

 

Čo je na týchto závodoch také náročné?

Závody trvajú 5 dní. Celková vzdialenosť je viac ako 300km. Prevýšenie prechádza cez hranicu 17 000 metrov. Zdá sa Vám to v pohode? Aj mne sa zdalo.

Najťažšou časťou závodu je terén. Neustále stúpanie a klesanie prvé dva dni dajú zabrať aj tým najlepším. Verte, videl a zažil som to na vlastné oči. Bežci zvyknutí na 100km alebo aj 100 míľové preteky mleli z posledného už v polovici prvého dňa. A to nám extrémne prialo počasie!

Terén Waleského Dračieho Chrbta, pohorí prechádzajúcich cez celý Wales (ak neviete, časť Veľkej Británie) od severu na juh, svojim tvarom veľmi pripomínajú chrbát draka, je stále sa meniaci terén, ktorého obtiažnosť sa znásobuje náročným povrchom a počasím.

Prvé dva dni sú natoľko kamenisté, že nohy navyknuté na vzdialenosti dostanú zabrať ako nikdy. Kamenistý povrch, ostré hrany, nestabilné a šmykľavé podložie… po príchode zo Sahary som myslel, že horšie byť už nemôže. Po prvom dni vo Walese som si prial 40 stupňov a relatívnu rovinu. Nikdy som nebol tak vyčerpaný.

 

Ale veď je to len 300km, nie?

Najväčším zaberákom viacdňových závodov je to, hm, že trvajú viac dní. Telo je neskutočný stroj. Keď máte bežať 100km a príde na vás kríza, správnym jedlom, mentálnym nastavením sa dokážete cez to preniesť a pokračovať. Ak bolia nohy, mozog vie prehovoriť svoje časti a zatlačiť bolesť na zvyšnú dobu.

Pri viacdňových pretekoch je problémom každé nové ráno. Telo síce dostane energiu a trochu odpočinku, avšak tiež čas na precítenie každého problému. Ak zlieza nechet počas dňa, ide sa ďalej. Na druhé ráno však takto napuchnutý prst s precitliveným pľuzgierom je vecou úplne inou.

Poznáte ten pocit po závode na druhý deň? Telo je zmasakrované, prinajlepšom len dobre unavené a chce ísť do pohody. Tu však pohoda nehrozí. Miesto regenerácie je postavené pred ešte väčší nápor. A takto to ide celých 5 dní. Ak máte šťastie a dobehnete etapu načas, spíte spokojných 6-7 hodín, ak to šťastie nemáte, 4 musia stačiť. A po nich ďalších 10-17 hodín na nohách.

 

Však je to len hore a dole…

Ďalším kritickým problémom je orientácia. Na rozdiel od klasických horských závodov, kde nie je takmer kde zablúdiť, je v tomto prípade situácia úplne iná. Každý účastník dostane ráno na štarte mapu a zvyšok je na ňom. Ak nebehá spolu s niekym.

Prvý deň je relatívne ľahký, ak človek vládze. To sa drží pokope veľká skupina účastníkov a tak sa dá spoliehať na názory a postrehy ostatných, čo zrýchľuje progres a znižuje riziko blúdenia. Aj keď, mne sa prvý krát podarilo zablúdiť v tŕnistom poraste na niekoľko desiatok minút už asi 2 hodiny po štarte. Hneď prvý deň.

Nasledujúce dni každý štartuje zvlášť a tak už celá orientácia zostáva v rukách jednotlivca či malej skupiny. A to už niekedy nie je úplná sranda. V roku 2012 sa nám podarilo zablúdiť viacerým nespočetne veľa krát v komplikovanom teréne a z roku 1992 sa v článkoch účastníkov dočítate to isté. Terén, únava, náročnosť – všetko sú priťažujúce faktory pri postupe vpred. No a poriadne stratenie sa na čo i len 1-2 hodiny tomu veľa dobrého nepridajú.

 

Tak ako to vlastne je?

Počúvajte tie čísla. 52, 53, 64, 66 a 64. Áno. Takmer 1,5 maratóna každý deň s priemerným prevýšením 3 000 metrov. K tomu vietor, dážď, kamene. O zábavu je postarané.

Na strane druhej je závod „zjednodušený“ možnosťou drop-bagov v polovici každého dňa (niečo, čo som nevyužil a čo mi prinieslo obrovský hendikep po stránke rozloženia záťaže v podobe kalorického jedla a náhradného oblečenia), a plnou starostlivosťou o jedlo a spanie po príchode do ciela. Spí sa v stanoch, avšak tie sú pre štartujúcich vopred postavené a tak sa stačí len poriadne najesť, pripraviť na ráno a zaľahnúť. Často len na pár hodín, ale predsa.

V roku 1992 vyhrali preteky zmiešaná dvojica – Martin Stone a Helene Diamantides, v roku 2012 prve miesto za mužov vybojoval Steve Birkinshaw a za ženy, teraz už vydatá a takmer 50 ročná Helene Diamantides Whitaker. Výkony, ktoré ocení len človek čo niečo také zažil.

Vyše roka som poriadne nebehával, ak nepočítam krátku prípravu na Štefánik Trail v júny a potom závody samotné, nakoľko sa mi darilo prechádzať z jedného problému do druhého. Teraz však už nie je cesty späť. Štartovné je zaplatené, zlomený malíček pomaly zahojený, zadočný nerv ukľudnený, koleno rovnako vŕzgajúce ako vždy. Je čas na prípravu a boj.

Keď som skončil pred dvoma rokmi, vravel som si že už nikdy. No hrozne ma škrelo, že som závody nedokončil. Teraz mám šancu. Dostal som ju ako jeden z mála a nechcem ju premrhať. Chcem nielen závody dokončiť, ale skončiť aj na slušnom mieste v prvej tretine. Inak to nepôjde. Chcem dokázať, že aj 100kg živej váhy môže behať ultrapreteky. Nielen ich dobiehať, ale aj držať slušné pozície. Držte mi palce a sledujte ako mi pôjdu prípravy. Určite Vás dám vedieť!

[!v@n]

V ciely