O čom to ultrabehanie vlastne je?

Pôvodne publikované 17.07.2012 na cezkopce.com

Pri včerajšom rozhovore s kamarátom na Skype som si uvedomil, ako málo sa vlastne o ultrabehaní vie. Nie preto, že by nebolo kopec článkov, kníh či blogov, ale preto, že ľudia, ktorí sa na to nevrhnú pohlave, zriedka niečo také čítajú, alebo tomu prikladajú dôležitosť.

A žiaľ, stále je toho aj tak viac v angličtine. Trochu som o tom premýšľal a napadlo ma zosumarizovať moje poznatky a skúsenosti za posledný rok aj niečo.

Je to vlastne rok a pol čo som sa behaniu ako takému začal venovať, s presvedčením, že chcem zabehnúť aspoň jeden maratón v živote a nejako ma to „chytilo“. O čom to ultrabehanie vlastne teda je?

Asi najjednoduchším vysvetlením je, že to je o prekonávaní samého seba. Jasné, pri tých zdatnejších a lepších sa dostaví športový syndróm vyhrávania a je to aj o prekonávaní iných, no dovoľujem si povedať, že pre majoritnú väčšinu nás ostatných „rekreantov“, je to prekonávanie vlastných možností.

Nič viac, nič menej. Jasné, tu to len všetko začína.

Začať behať a vidieť postupné zlepšenia časom, je údel každého. Niekto sa zlepšuje radikálne, niekto pomalšie, ale každý ten efekt zažije. Zvyšuje sa kondícia, ochota trápiť sa viac, behať ďalej a častejšie. No to je len začiatok, teda pokiaľ sa bavíme o ultrabehaní.

Zrazu príde k tomu vytúženému dňu kedy človek nastúpi na štart niečoho dlhšieho ako je maratón a celá šnúra akcií a reakcií začína.

Prvé kilometre či desiatky sú relatívne v pohode, každý na to trénoval, každý so štartujúcich vie, že niečo už v nohách má, niečo navyše sa dá vždy zo seba vyžmýkať a trochu pomáha aj atmosféra, adrenalín, či podpora okolia. Fyzicky je všetko v poriadku.

Zrazu sa však dostavuje moment, kedy telo vyčerpá všetko čo má, všetko čím sme ho kŕmili a skúšame kŕmiť v pravidelných intervaloch aj počas závodu, zrazu sa začne dostavovať únava a bolesť, pre tých menej šťastných prvé pľuzgiere, kŕče, žalúdočná nevoľnosť, dehydratácia, závrate…menujte sami. A tu nastáva zlom medzi behaním a ultrabehaním.

Tu začína to, prečo nie je behanie ako behanie.

Ako veľa bežcov vraví, prvá polovica trate je o tele a druhá o mysli (Dean Karnazes to ešte delí ďalej, kedy posledných 10% už nie je o tele či mysli, ale len o srdci). Neplatí to doslovne na kilometre, ale platí to doslovne na priebeh závodu. Pre každého.

Pre nás pomalších a dokazujúcich len že to zvládneme, je to skôr a vo väčšom merítku nakoľko to nemáme tak zažité, nemáme toľko odbehané, nie sme tak zvyknutí. Pre tích lepších nastáva tento moment neskôr, možno v menšom merítku, ale doľahne to na každého.

Človek môže mať odbehané stovky kilometrov mesačne, tisícky ročne, každý narazí na moment kedy to prestáva byť o tele ale o mysli. Jasné, ak budeme hovoriť o špičke ľadovca a 50km ľahkej trati, možno to bude o mysli veľmi málo, ale aj tam k tomu príde, nakoľko táto elita bude tlačiť na hranice síl omnoho skôr a viac ako pri povedzme 80km závode a teda to čo zažívajú inokedy pri 60km, teraz zažijú pri 40km. Ale neminie ich to.

A nás „rekreantov“ to neminie ani len náhodou.V tomto momente začína pravý boj. Dostavujú sa pochybnosti, logické úvahy prečo to nesiliť, sebaľútosť či rezignácia. Zrazu nohy nesú aj keď máme pocit že už by nemali, telo ide vpred aj keď vlastne už nemôže, ale myseľ chce zastaviť, presviedča telo, že už toho bolo dosť. Všetko sa stáva nelogickým.

Prečo si spôsobovať bolesť? Prečo si kaličiť nohy? Prečo trpieť zimu a dážď a vietor a sneh. Prečo si priniesť bolesť do nasledujúcich hodín a potom dní? Prečo, prečo, prečo…? A vtedy jedinou odpoveďou je: lebo toto som si vybral a toto chcem dokázať!

Toto som chcel a toto je to, čím prekonám nie rekordy, nie súperov, ale seba. Svoju slabosť, svoju zraniteľnosť, svoje pocity, že hranice znesiteľnosti sú niekde úplne inde. Zvládnem to, lebo toto je moja voľba, moje odhodlanie ísť tú extra mílu. Dnes v behaní, zajtra v niečom inom.

Keď sa všetko začne zdať ako nelogické a hlúpe, zostáva len zotrvať pri pláne, pri slobodnej voľbe, ktorú som spravil predkým som sa postavil na štart. Nebežím preto, že je to prechádzka záhradou a na konci je čerešňa z ktorej si zoberiem koľko budem vládať zjesť. To by bolo tak hrozne jednoduché.

A tak sa vraciam k tomu, čím som začal. Kamarát nedobehol Nízkotatranskú stíhačku, lebo jeho parťák to v polovici „zabalil“. Nie preto, že jeho telo už nemohlo – nechápte ma zle, niekedy aj napriek silnej vôly, rozhodnutiu a potlačení pocitov telo proste skolabuje a je koniec – ale preto, že myseľ nebola na to pripravená. Nič viac, nič menej.

A vtedy ma hneď napadlo rozprávanie Stuarta Millsa, britského ultramaratónca, ako jeho príprava na veľký závod je asi 30% fyzická a 70% mentálna. Iste, je to trochu prehnané, ale pointa zostáva.

Ultrabehanie nie je o fyzickom stave a schopnosti byť rýchly a bežať veľa kilometrov. Ultrabehanie je o nájdení rovnováhy medzi fyzickou a mentálnou bolesťou. O nájdení sily ísť ďalej, aj keď sa dostaví pocit, že to už nepôjde. Pokiaľ je človek na to pripravený, šance na úspech sú takmer istotou. Takmer.

Áno, je to celé hrozne zjednodušene napísané a ja nie som v žiadnom smere expert po tak krátkom čase. No aj ten krátky čas ma veľa naučil, veľa som čítal, veľa počul, veľa odskúšal. A tak to zdieľam ako to je. Možno aj týmto sa stane ďaľší závod pre niekoho ľahším, alebo aspoň úspešným. Dúfam!

Apropo, keď sa stretneme niekde vonku pri závode, zbytočne ma „netestujte“. Ja bojujem len sám proti sebe. A takého súpera poraziť nie je niekedy vôbec jednoduché.