Nie je potnička ako potnička

Patrím medzi ľudí, ktorí sú náchylní na zápaly podkožného tkaniva. Či už ide o vlasové vačky alebo potné kanáliky.

Pri behaní a cvičení sa nadmierne potím. Ako mnoho iných ľudí, aj keď u mňa je to niekedy extrémne. Darmo, mám 100 kg a 191 cm, z pohľadu bežcov som teda dosť pri sebe.

Pot sa uvoľňuje na povrch pokožky cez potné žlazy. Pokiaľ sa nám však jedna z miliónov týchto žliaz neprečistí ako sa má, postupne sa začne zapchávať. To čo cez ňu má z tela odísť von ostáva dnu a dochádza k zápalu. Podobne ako pri akné.

U mňa sa tak deje najčastejšie na vnútorných stehnách a na chrbte no a občas aj na rukách či hrudi. Zväčša sú to miesta, ktoré pri behaní udržujem v konštantnom vlhku zo slaného potu a pri minimálnej ventilácii.

Takýchto zápalov som zažil už desiatky. Možno aj stovky. Niekedy sú o veľkosti malého pupáčiku, inokedy trochu väčšieho s rozľahlým červeným flakom navôkol, až po celkom dosť navretý vredík. Nikdy som im nevenoval prílišnú pozornosť, lebo ako prišli, tak aj odišli. Niekedy sami od seba, inokedy s malou pomocou.

To isté som predpokladal, že bude aj prípad posledného prírastku.

Pred dvoma mesiacmi sa mi podobný pupák vytvoril presne v strede chrbta nad chrbticou. Presne na mieste, kde sa mi batoh trie o chrbát pri chodení a behaní, kde sa opieram keď sedím a kde nemám žiaden tuk, ktorý by vytvoril ochranny vankúš. A ako obvykle, ignoroval som ho.

Keď sa po pár týždňoch začal postupne zväčšovať a bolieť aj na najjemnejší dotyk, začal som byť nervózny. No nespravil som nič. Zopár nechcených nárazov do operadla stoličky a zrazu sa z podkožného vredíku stal vred o veľkosti ping-pongovej loptičky. Už sa nedal ďalej ignorovať ani náhodou.

Nepomohlo mi nič. Kúpele v slanej vode, šetrné zaobchádzanie. Zápal sa postupne o milimetre rozširoval ďalej a sedenie s opretím či ležanie na chrbte sa stali nemožnými. Začal som šoférovať ako blondýnka na prvej jazde v autoškole – hruď na volante, oči na prednom skle.

Minulý týždeň som to už nevydržal a s touto blbosťou som skončil u svojho lekára. Po krátkom vyšetrení to detekoval ako hlbokú podkožnú infekciu a navrhol buď liečbu antibiotikmi, alebo narezaním zápalu a vyčistením. S lokálnou anestézou pravdaže.

Antibiotikám sa snažím vyhýbať pokiaľ to je len trochu možné a ich užívanie odsúvam na časy najväčších kríz. Rozhodol som sa teda pre druhé riešenie. Výsledok je zreteľný z obrázku. Keby som vedel ako sa budem cítiť druhý deň po zákroku, asi zoberiem tie antibiotiká.

potnička

Najprv mi vred skalpelom lekár rozrezal, vytlačil všetok hnis a potom, aby sa rana nezavrela a nezapálila opäť, vypchal ju špeciálnym nesavým materiálom, ako by som bol práve zastrelený bažant. Aby sa rana začala hojiť zvnútra a nie len sa uzavrela na povrchu a zapálila sa opäť.

Úprimne, nikdy som netušil, že z obyčajnej potničky môže vzniknúť tak brutálne nepríjemný vred. A už vôbec som netušil, že existuje procedúra ktorou sa dá taký vred prečistiť.

Isté je, že ak sa mi vyskytne v budúcnosti niečo podobné, čo miesto postupného odznenia začne rásť do neanticipovaných rozmerov, budem konať.

Ak patríte k tým, čo podobné problémy priťahujú, odporúčam to isté aj vám. Sedieť týždne ako s pravítkom v zadku nie je vôbec žiadna sranda. No a priateľské poklepanie po chrbte vás môže priviesť až do sĺz. A nebude to rozhodne z dojatia.